Ak by Štefan používal slová s úctou k tomu, čo znamenajú, neboli by pre neho len pomôckou na polopatistické defilé svojich fanúšíkovských preferencií a teda by mu neušlo, že stádo z definície nikdy nič neorganizuje, preto je stádom. Priznal by, že to Richard Sulík označil svojich bývalých partnerov za zradcov, nie naopak. A keby pred prvoplánovým pátosom uprednostnil hľadanie menej okázalej, ale o to skutočnejšej pravdy, zistil by, že stádovitou sa môže javiť skôr Sulíkova podpora, ako jeho kritika.
Ale to je v kontexte jeho tézy iba detail. Podstatné je, že ak je dnes niekto štvanou zverou, je to Iveta Radičová a on sám ťahá jeden z hlavných záprahov. Ak by chcel, všimol by si, že napríklad v požiadavke, aby to nebola ona, kto dovedie štát k predčasným voľbám, šéf SaS vôbec nie je sám, ale v tandeme so Slotom. Ale predovšetkým by sa vyhol ohavnému morálnemu gýču, ktorý považujem za jeho najväčšie zlyhanie. Pridať sa k davu, lynčujúcemu politické dedičstvo ženy, o ktorej úmysloch nemá dôvod pochybovať a ešte sa pritom tváriť, že bráni martýra, totiž ničím iným ako morálnym gýčom nie je a nikdy nebude.
Samozrejme, že mi je jasné, že takto verejne sa pohádať so šéfredaktorom média, ktorého podstatná časť čitateľov je mojou potenciálnou cieľovou skupinou, je odo mňa extrémne nešikovné. Ale nemôžem si pomôcť, od novinára, ktorý tu dlhé roky iným novinárom - a často právom - vyčítal, že robia politiku, by som čakal, že ju bude robiť s väčším vkusom. Beriem späť, nečakal.