Utečenci zvíťazia. Lebo Darwin.

Autor: Radoslav Procházka | 1.6.2015 o 16:23 | (upravené 1.6.2015 o 16:28) Karma článku: 11,32 | Prečítané:  15878x

V otázke migrácie sme už dnes frontová krajina a ak budeme mať šťastie, budeme ňou čoraz viac. Ako že šťastie? Čo je na tom šťastie, byť medzi prvými na rane? Jednoduchý paradox, opakuje sa zas a znova. 

Čím úspešnejší budeme, čím lepšie sa tu bude žiť, tým väčšie lákadlo pre nové prírastky zvonku. Zuzana Uličianska v sobotnom SME skvele popísala históriu Palmýry. Vždy ste obeťou vlastného úspechu, vždy. Aj my budeme.

 

Oleg a jeho služobné povinnosti

V čase, keď moji spolužiaci začali na ešte nesaturovanom advokátskom trhu v hlavnom meste zarábať na svoje prvé mercedesy, ja som robil za pár sto korún mesačne pre UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov). Vo veku 22 rokov som pochodil azylové centrá po celom Slovensku, rozprával sa so snedými pastiermi kôz kdesi z Náhorného Karabachu, ukrajinskou mládežou s modrými očami a ako tanier okrúhlymi tváričkami, aj s kosovskými ženičkami s odérom zrejúceho syra; v Gabčíkove, Adamove a ešte niekde, už si nepamätám, či to bola Ubľa, Sobrance alebo Humenné. Prvý manuál právnej ochrany, ktorý UNHCR distribuovalo na Slovensku žiadateľom o azyl, som napísal ja, ha-ha.

Môj šéf sa volal Vincent Cochetel, neskôr ho uniesli v Čečensku, po takmer roku ho oslobodili ruské špeciálne jednotky. Vincent ma v mojom mladíckom zápale pre pomoc utečencom vždy dosť brzdil, tvrdiac, že veci nie sú také čierno-biele ako vyzerajú a že mám byť v odsudkoch alibistickej úradníckej mašinérie opatrnejší. To hovoril po tom, ako som vynadal šéfovi cudzineckej polície. Ale občas ma aj povzbudzoval, že mu pripomínam seba, keď bol ešte rovnako nadšený. Dobrý chlap, oddaný svojej robote. Mimochodom, tu je jeho TedX.

Raz som sa v Gabčíkove rozcítil nad smutným osudom mladého muža, asi tridsiatnika, s ukrajinským pasom. Hovorme mu Oleg. Hral dobre šach a veľmi uprene mi hľadel do očí. Vincentovi som potom hovoril, že je svinstvo, že mu nechceme dať azyl, taký dobrý chlapec. Hej, no, hovoril Vincent. Len podľa našich informácií robil pre ukrajinskú komunistickú políciu veľmi škaredé veci. Veľmi škaredé. Takže sa do toho príliš neponáhľaj, dobre? Dobre, Vincent, nebudem.

 

Obsah: príliš farebný kód

Kvóty sú úplne najmenší problém. Klasické bruselské riešenie, potlačíme to pred sebou, potom uvidíme.

V prvom rade neriešia príčinu, ale príznak. Ten, kto ich predáva ako znak empatie, má pravdu. Ale je to empatia voči vybraným krajinám západnej Európy. Je to presne ten prístup, ktorý som v Bruseli počul začiatkom apríla: ide o distribúciu finančného a logistického bremena medzi členské štáty. Solidarizujte sa s tými, ktoré sú v prvej frontovej línii, prestávajú to zvládať.

Rečičky o tom, že kvóty pomáhajú utečencom, sú úplne mimo. Pomôžu pár promile z tých utečencov, ktorí by tú pomoc potrebovali. Ale aspoň trochu pomôžu bratským krajinám v EÚ, to hej. Tak si to tak povedzme, namiesto toho moralizátorského gýča o kresťanskej láske, ktorá káže prichýliť núdzneho, everything else notwithstanding.

V druhom rade, ktorý súvisí s tým prvým, pliesť do tejto debaty o vnútrospolkovej solidarite eurofondy je tragický omyl. Výmenou za eurofondy dostali naši západní bratia neobmedzený prístup na naše trhy tovaru a služieb a možnosť nakúpiť tu strategické podniky. Neboli za to totiž ochotní zaplatiť neobmedzeným prístupom našich ľudí na ich pracovné trhy. A dodnes tak úplne nie sú, že áno.

Rozmiestnenie ľudí s iným kultúrnym kódom na územiach členských štátov sa týka inej solidarity. Jej konkrétne uplatnenie sme mali možnosť vidieť pred niekoľkými rokmi vo Francúzsku, keď bez najmenších zábran a v rozpore so základnými pravidlami Únie odšikovali rómskych občanov EÚ späť do Rumunska a Bulharska. Uvidíme to o chvíľu, keď Briti budú svoje zotrvanie v EÚ viazať na obmedzenie voľného (?) pohybu osôb. Napokon, vídame to pravidelne, vždy, keď sa skupiny osôb s odlišným kultúrnym kódom vydajú z východu na západ, na tých najvyšších poschodiach západoeurópskych salónov sa objavia úvahy o úprave schengenských pravidiel.

Takže späť na zem. Empatia a solidarita s našimi západnými bratmi má svoj predobraz v ich empatii a solidarite s nami vo veciach, ktoré sa týkajú spolunažívania s nositeľmi iných kultúrnych kódov, než na aký sme si v našich zemľankách stihli privyknúť. A to ani zďaleka nie je len vecou peňazí. Na všetko ostatné sú tu eurofondy, na toto nie, na toto nestačia.

V treťom rade, kultúrna (jazyková, etnická, triedna) homogenita sama osebe nie je ani dobro, ani zlo. Je zlom vtedy, keď je nariadená zhora, realizovaná čistkami, organizovaná mocou. Keď je výslednicou historických, zemepisných či geo-ekonomických okolností, je naopak zlé ju zhora, príkazným spôsobom, akože naprávať.

U nás ju niekde máme a niekde nemáme. A tam, kde ju nemáme, si s ňou nevieme dať rady.

Aby sme si boli na čistom: po UNHCR som robil pre Helsinki Watch a Roma Legal Defense Fund. Môj prvý klient sa volal Cyril Dunka, bol zo Žehry a v Poprade ho zmlátili policajti, lebo sa mu nepáčilo, že najskôr chceli zmlátiť jeho tehotnú ženu. A keď sa aj viacerí zo súčasných nositeľov empatie zabávali na málo elokventnom rómskom starostovi Pokutovi, napísal som toto. Takže rečí o rasizme ma pokojne ušetrite, som na to nevhodný adresát.

Máme veľkú starosť so sociálne vylúčenými skupinami, ktoré žijú v začarovanom kruhu: málo autochtónnych vzorov, málo príležitostí vytiahnuť sa zo životnej šlamastiky, absolútne žiadna dôvera väčšiny v ich schopnosť to dokázať. Celé zle. Prirábať si k tejto starosti, ktorú sme zatiaľ nedokázali nielen že zvládnuť, ani len sa pohnúť k náznaku, že ju zvládneme v budúcnosti, ešte jednu rádovo väčšiu, by bolo trochu čudné.

Bolo by to čudné, ak by si to nepýtal bratislavský pivovar (pre pamätníkov: bratislavská kaviareň).

Proces: šibe vám

Poďme rovno k meritu. Už parodujete samých seba. Strašne sú únavné tie vaše wannabe flame wars o tom, kto je umelec a kto „len“ remeselník hudby, ako post mortem naložiť s Pišťankom, v akom časopise má visieť aká Adelina fotka. Strašne smiešna je tá akože urbánna irónia, tá programová skepsa, ten nasilu pestovaný cynizmus. Také tie spontánne, brutálne inkoherentné, gentry-spirit fejsbúkové apely, z ktorých presvitá, že v reklamke sa akurát podaril dobrý closing, takže treba hneď tomu zlému svetu politiky ponúknuť návod, ako na to. No jasné. Tak dík.

Jednu vec som si myslel, že sa naučíte. Keď už sa jej aspoň nezbaviť, tak aspoň predstierať, že sa odúčate tomu pocitu morálnej nadradenosti nad svetom, ktorý na rozdiel od vás žije za pecou. Ale kdeže. Máte nové slovo, novú sému: príčetný. Je fakt zábavné sledovať, ako krásne sa týmto prázdnym slovom dokážete osviežiť. Príčetný je ten, kto si myslí to, čo ja. Nie, beriem späť. Ten, kto si myslí to, čo ja, rovnako ako ja to hovorí a povie to vtedy, keď si myslím, že by to mal povedať. Nepríčetne povýšenecké to je.

A veľmi neefektívne, ako ste si možno stihli všimnúť.

Ja áno. Narodil som sa v Bratislave, nikdy som žiadne mesto nemal radšej ako toto svoje rodné, a nikdy ani mať nebudem. Ale za uplynulé tri roky som mal to šťastie, že som bol na Slovensku takmer všade. Žijú tam ľudia, ktorí majú rovnaké volebné právo ako vy, a nielen volebné. Aj rovnaké právo na vlastnú predstavu o spoločnosti.

Urobiť pre týchto ľudí niečo užitočné – napríklad im postupne venovať štát, ktorý reálne funguje – vyžaduje presvedčiť ich, že vám majú dať príležitosť to urobiť. To sa nedá tak, že ich budete vychovávať, hovoriť im o inklúzii a pred odchodom domov ich ešte presviedčať na súcit so slabšími. Roky sejú zemiaky, ktoré na jeseň pozbiera niekto iný, a sú stále relatívne ticho, takže sa im nečudujte, že sú trochu vystrašení. Ja ich osvetou o krásnom novom svete, kde si všetci spievame we are the world a papáme fair trade keksíky plašiť nejdem, prepáčte. Zomieranie na krásu ešte predtým, než tá smrť dáva zmysel, rád prenechám tým, ktorých baví pozerať sa na futbal spoza autovej čiary.

Týmto vás nechcem uraziť. Len si tak – uznávam, že po svojom – pýtam pochopenie. Nahraďte si to celé jednou vetou: akokoľvek ma budete posielať s bubnom na zajace, nepôjdem. Zdochnem na krásu až vo chvíli, keď to bude stáť za to.

 

Čo teda a ako

Už som s tým trochu otravný, viem, ale Poliaci sú v ostatných rokoch fakt o kúsok dopredu, ak teda odhliadneme od eura. Ponúkajú plnohodnotné začlenenie do spoločnosti rodinám z kresťanskej časti Sýrie. Majú na to štátny program. Vyzerá to tak, že im to bude fungovať. To len tak na úvod.

Ďalej, re kvóty. Pre nás by bolo najjednoduchšie a najpraktickejšie na to kývnuť. Ja teraz neviem, či to bude do piatich, desiatich alebo pätnástich rokov, prípadne mesiacov, ale viem, že príde čas, keď niektorý z našich papalášov príde do Bruselu prosíkať o kvóty na utečencov. Že už tých, čo sem preliezli cez ukrajinskú a maďarskú hranicu, nevieme zvládať. Že už je to moc a treba sa solidarizovať.

Ale veď nejde o to, teraz. Pôjde o to neskôr. Teraz ide o to, že nemáme na to, mentálne a emocionálne na to nemáme, aby sme tu vedeli uniesť viac ako pár stoviek zbedačených, chudobných, nevzdelaných moslimov či animistov. Pár stoviek áno, samozrejme. Ale tá predstava, že tu začnú písať divadelné hry a vdýchnu nový vietor do našej školy baletu alebo že ich za ten nový drahý montážny pás z Japonska rada vezme Kia či Peugeot, je, no nie naivná, úplne bláznivá.

Čo že som to pred týmito skoro dvoma mesiacmi napísal, keď ma ešte nikto neponúkal? Že jediné dlhodobé riešenie je pokúsiť sa prispieť k tomu, aby väčšia časť z ľudí na úteku pred ohrozením života či slobody dokázala dôstojne žiť tam, kde doteraz. Bombardovanie Iraku či Líbye tomu príliš nepomohlo, ale veď nebuďme malicherní.

Ja nemám hotový veľký recept, ako to urobiť. Maličký, zanedbateľnučký, trápnučko osobný receptík áno, pred piatimi rokmi som niekoľko sto eurami ročne začal sponzorovať vzdelanie pre nejakého osemročného afgánskeho chlapčeka, ktorého som videl iba na obrázku. Ani nie tak zo súcitu, ako skôr preto, aby si vedel nájsť budúcnosť tam, kde žili jeho predkovia, kde sa naprieč stáročiami cez oral history tvoril jeho obraz o svete a o úlohe jednotlivca v ňom, kde žijú ľudia s kompatibilným kódom a kompatibilnou životnou skúsenosťou. Bill Gates robí v Afrike podobné veci na úrovni bilión-násobku. Krčméryho „deti“ v nemocniciach na úrovni milión-násobku. To by som sa tu mohol rozpisovať celé hodiny. A skončil by som pri novej kolonizácii Afriky Čínou.

Lenže keď sa niekde nedá žiť, tak sa nedá. Čiže sa tu môžeme rozhádať ešte viac, unfriendnúť sa na facebooku a stokrát sa zapovedať, že už sa nikdy nebudeme navzájom voliť/čítať, dopadne to tak, ako píše Václav Cílek. Keď tých ľudí nevyženie diktátor či náčelník cudzieho kmeňa, vyženie ich príroda. Prídu sem, bude ich tisíckrát viac ako všetky kvóty dokopy a práve preto sa aj presadia.

A poslední budú prvými. Carpe diem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?