Kto chce ešte po ústach?

Autor: Radoslav Procházka | 29.1.2014 o 8:12 | (upravené 30.1.2014 o 21:28) Karma článku: 15,82 | Prečítané:  51632x

Osemnásť rokov učím prvákov na vysokej škole, že základným účelom štátu a vôbec prvým dôvodom jeho vzniku je chrániť svojich občanov. Chrániť ich životy, slobodu, zdravie, majetok a priestor pre osobný rozvoj. A že majú skutočný výkon štátu pomeriavať práve tým, ako plní toto svoje poslanie. Nie veľkosťou sôch, ktoré vie postaviť svojim tisíc rokov mŕtvym hrdinom, ani farebnosťou ohňostrojov, ktoré vie vystrojiť na slávu svojho mena. Práve a len tým, čo dokáže urobiť pre ľudí, ktorým patrí.

 

No. Máme vlastný štát už vyše dvadsať rokov. Desať rokov sme, aspoň nominálne, v prvej európskej lige. Tento rok sa spoločne poskladáme približne štyrmi miliardami EUR (!) na služby a tovary, ktoré si verejný sektor v našom mene objedná a zaplatí. Štát dokonca plánuje kúpiť a prevádzkovať štátny dopravný servis. Super. A keď niekoho pod kamerou dokopú tak, že len zázrakom ešte žije, nestačia štátnym orgánom ani štyri mesiace na taký základný procesný úkon, akým je vznesenie obvinenia.

Treba viac peňazí na nové vesty, čipy a autá

O čom je vlastne pochybnosť? Či sa skutok stal alebo či je trestným činom? Dobre, vyšetrovateľ možno prišiel na to, že má medzi útočníkmi kamarátov, neviem. Ale nad čím premýšľa dozorujúci prokurátor? Lebo keď príde na zmrazovanie platov sudcov a prokurátorov, tak je vždy hrozný krik, že nie, nikdy, majú strašne veľa roboty a potrebujú valorizáciu, lebo keď nepôjde hore plat, pôjde dole nezávislosť. Koľko treba ešte od ľudí vyzbierať peňazí na tzv. spravodlivosť, aby v štáte fungovala tá úplne najzákladnejšia jeho úloha - poskytnúť ľuďom ochranu pred brutálnym, svojvoľným násilím?

V Nitre, na Spiši, v Jelšave, Brezne, všade. Každému. Na to tu je. Naozaj tu je najmä na to. Všetky tie srandičky, čo sú v programovom vyhlásení vlády - napríklad že „vláda presadí komplexnejší a viac systémový prístup k plneniu niektorých funkcií štátu. Ide najmä o (...) funkciu organizácie a riadenia vzťahov vnútornej štruktúry spoločnosti." - sú nám úplne na nič. Jednak je to len náhodný zhluk slov bez obsahu a jednak všetky tie cudzie slová nenahradia základnú vec: povinnosť štátu poskytnúť svojim občanom spoľahlivú ochranu pred hrozbou na ich životoch, zdraví, slobode a majetku. Súkromnom aj verejnom. Pred maníkmi s mačetou a zlodejmi psov rovnako tak, ako pred nástenkármi a obchodníkmi s teplým vzduchom.

Jasné, žiadny štát nedokáže vždy ochrániť úplne každého. Ale ešte raz: poskladali sme sa na policajtov, na prokurátorov a na kamerový systém. Majiteľ toho baru platí dane. Ľudia, ktorí tam chodia za zábavou, ich v cenách za služby platia tiež. Komu a načo, keď je to pomaly rovnako o hubu, ako si ísť vypiť v Saudskej Arábii?

Holubičky

Ale veď v poriadku, nejde len o to, že za čoraz vyššiu cenu toho od štátu dostávame čoraz menej. Ide o to, kto sme. Nemáme ropu, nemáme diamanty, nemáme jadrové zbrane ani bezpilotné lietadlá, nemáme pol miliardy ľudí. Máme celkom pôsobivé zásoby pitnej vody, relatívne kvalitnú ornú pôdu, ešte nejaké nevyrabované lesy a samých seba. Samých seba navzájom. Pestujem v sebe nádej, ktovie či nie mýtus, že tento národ má v genetickej výbave družnosť. Že, možno viac ako mnohé iné národy, máme potrebu žiť v spoločenstve. A pestovať si ho. Rodinné spoločenstvo, spolkové, obecné, duchovné, intelektuálne, športové, akékoľvek. Jednoducho potrebu byť súčasťou partie. Ale takejto? To je fight club, že sedem na jedného? A facku dievčaťu? Tej kto postaví sochu za hrdinstvo?

Pred dvoma rokmi som tu písal, že do nášho spoločného (pod)vedomia ukladáme vrstvy, ktoré „v čase erupcie ublížia v prvom rade tým, ktorí si to nezaslúžia, oným náhodným okoloidúcim veľkých dejín, ktorí nimi prechádzajú tak, že chodia do školy či do práce, platia si hypotéku alebo stavajú svojpomocne s rodinou, starajú sa o deti či o rodičov, futbal, posilka, televízor, pivečko s kamarátmi, kino s kamarátkami, niektorí autom iní trolejbusom, niektorí sami iní v páre, všetci za vlastné a s nádejou, že sa oplatí byť dobrý." A že sa nám ten hnev v spoločnej duši usádza „ako popolček, do ktorého potom stačí dúchnuť, aby sa oheň z neho rozniesol po strechách nevinných." Čakal som, že to príde ešte skôr, ale zbiera sa to fakt rýchlo.

Z jedného konca si krajinu berú biele goliere, z druhého konca mládenci, ktorých by AH z dôvodov genetickej nedostatočnosti prvých šikoval do lágru. Je najvyšší čas, aby sa o ňu prihlásili tí, ktorí nemajú nasraté ani pod hrudnou, ani pod lebečnou kosťou. My tu nie sme na návšteve, my sme tu doma.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?