Bordelpapá Robert F.

Autor: Radoslav Procházka | 20.5.2013 o 15:34 | (upravené 20.5.2013 o 15:40) Karma článku: 22,71 | Prečítané:  7407x

O tom nahlasovaní pobytu ste už asi všetci povedali alebo čítali všetko, čo sa dalo. Ono to aj má veľkú symbolickú hodnotu. Ale najmä ako príznak.

Na tejto schôdzi parlamentu je v programe niekoľko desiatok návrhov zákonov. Na predošlej ich toľko bolo tiež a na každej ďalšej sa to zopakuje. Každý mesiac nové pravidlá, a väčšina z nich len priťahuje uzdu. Tu zázračný nový poplatok, tam nové hlásenia, hentam zase nejaký ďalší papier, čo treba mať, aby bolo na úradoch čo kontrolovať.

Minister síce každý deň mení dôvody, ktoré ho k novele proti korzovaniu na hraniciach viedli, ale má pravdu v tom, že tá povinnosť tu existuje už dlho. Alebo naopak: má síce pravdu ohľadom existencie záväzku, jeho cementáciu ale zdôvodňuje absurdným spôsobom. V podstate takto: my chceme, aby bolo každému jasné, za čo môže dostať pokutu, ak budeme veľmi chcieť, lenže kým som tu ja, my chcieť nebudeme. Proste chceme zákon, ale neopovážte sa ho dodržiavať. A sme pritom jedna osoba, nie dve, ako vot zdes.

Takto si tu žijeme. Zákonov pribúda a čím viac ich je, tým menej na nich záleží. Minister vnútra mal pritom ideálnu príležitosť vydať sa aspoň na chvíľu opačným smerom: ak prídeme na niečo, čo nefunguje a z povahy veci ani fungovať nemôže a nebude, zrušíme to. Kdeže, my sme to ešte zvýraznili.

Je šibnuté si myslieť, že sloboda, sociálny zmier, životná úroveň, efektívne hospodárstvo či elementárny poriadok budú na Slovensku fungovať práve vtedy, ak do konca roka prijmeme ešte sto zákonov a na budúci rok ďalších stotridsať. Šibnuté. Ono je to presne naopak.

Alfe som k tomu písal toto:

„Parlament dnes prijíma vyše sto zákonov ročne. Je to hrozné číslo. Po prvé, je zbytočne vysoké. Ak by sa ich prijala polovica, nikto - možno okrem lobistov - by si nevšimol rozdiel. Dôvodom pre prijatie nejakého zákona je často úplne čiastkový, s verejným  dobrom nijako nesúvisiaci záujem nejakej záujmovej skupiny a občas len jednoduchá túžba poslanca predviesť sa na kameru. Výsledkom je zahltenie právneho poriadku obrovským počtom noviel a zneprehľadnenie práva na úroveň labyrintu, v ktorom už sa nevyznajú ani profesionáli, nieto ešte bežní ľudia.

Po druhé, opozícia, bez ohľadu na to, kto ju v danej chvíli tvorí, si zvykla svoje prehry v parlamente kompenzovať podávaním návrhov na ústavný súd. Veľké množstvo zákonov tak aj niekoľko rokov po svojom prijatí zrazu prestane byť súčasťou práva, mnohé sú platné, ale nie sú účinné, často vzniká otázka, čo s nárokmi, ktoré vznikli na základe protiústavného zákona, niekedy sa dokonca objavujú nároky na miliardové odškodnenia od parlamentu a tak podobne. Spoločným menovateľom je nižšia miera právnej istoty a nižšia miera vplyvu občanov na správu verejných vecí.

Po tretie, štátne orgány dnes s pravidlami legislatívneho procesu nakladajú vyslovene svojvoľne, pričom im v tom nemá kto zabrániť. Ak sa vláda v pondelok rozhodne, že v piatok chce mať v Zbierke zákonov nový zákon, vie si to presadiť. Nielen parlamentná menšina, ale najmä verejnosť tak zostáva v polohe štatistu, od ktorého vrchnosť žiada len to, aby držal hubu a krok.

Aj keď sa nedajú odstrániť úplne, dajú sa tieto neresti legislatívneho procesu aspoň zmierniť. Presýtenie právneho poriadku a neznesiteľnú ľahkosť legislatívneho procesu navrhujeme riešiť jeho uprataním do normálnych medzí.

Navrhujeme, aby:

  • hlavné pravidlá legislatívneho procesu dostali ústavný základ ateda ich nebolo možné bez následkov porušovať,
  • návrh zákona mohla namiesto jedného poslanca predložiť len skupina troch poslancov, ale zároveň aj skupina stotisíc občanov,
  • zákon potreboval na schválenie vparlamente nadpolovičnú väčšinu všetkých poslancov, nielen tých, ktorí ráčia byť prítomní,
  • novelu zákona bolo možné predložiť do parlamentu najskôr šesť mesiacov po tom, ako začala platiť tá predošlá,
  • sa následná kontrola ústavnosti zákonov nahradila predbežnou kontrolou, čiže ústavný súd bude posudzovať súlad zákona sústavou pred jeho vyhlásením, ato vústavnej lehote maximálne šiestich mesiacov od podania podnetu. Po vyhlásení zákona bude môcť ústavný súd skúmať jeho súlad sústavou iba na základe návrhu všeobecného súdu vkonkrétnej veci.

Pri troche šťastia budeme mať na hlavnej ceste menej pravidiel a budú sa na nás rútiť s menšou rýchlosťou, s úžitkom na strane prehľadnosti, zrozumiteľnosti a stability právneho systému. V skratke, chceme menej práva, ale viac právnej istoty."

Asi pred mesiacom som bol v lokálnej košickej televízii na debate s Petrom Schutzom a zveril som sa mu s túžbou presadiť na Slovensku niečo na spôsob pravidelného legislatívneho moratória. Adamovi Valčekovi zo SME som to následne v polovici apríla podal takto: „Ja osobne by som zaviedol aj legislatívne moratórium, napríklad v podobe, že nová vláda nesmie prijať žiadny nový návrh zákona, s výnimkou rozpočtu, skôr ako po 100 dňoch vládnutia. Alebo že každý rok od 1. januára do 15. marca si parlament odoprie legislatívne orgie."

Bordel je v tých zákonoch, prepáčte ten drsný slovník. A hausbótovo-jachtársko-smotánkoví klienti si do toho bordelu nielen chodia vyberať, na čo majú práve chuť, ale tam dokonca pravidelne umiestňujú vlastné, oné, slečny. A chlapík, ktorý sa tvári, že tomu celému šéfuje, je v skutočnosti „iba" prevádzkar.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?