Vo vesmíre (nie) sme sami

Autor: Radoslav Procházka | 21.3.2013 o 16:15 | (upravené 21.3.2013 o 16:28) Karma článku: 16,62 | Prečítané:  10446x

Rôzne dni bývajú, to je jasné. Včera sa mi na jazyk tisol taký osobnejší facebookový status (ťažko chorá babka, kamarát v špitáli, rôzne rany z futbalu, dva termíny u zubára a tak), ale potom mi došlo, že sa tam nehodí, že na verejnom profile poslanca by sa mala primárne „riešiť" verejná služba, len občas popretkávaná súkromnejšou témou.

Ale zároveň si hovorím, že všetci, aj tí, ktorí majú nejaký verejný mandát, sú v prvom rade synovia a dcéry, otcovia a mamy, manželia a manželky, kamaráti, spoluhráči, kolegovia, a tak podobne. Nič objavné, samozrejme, akurát ma to hneď vzápätí priviedlo k otázke, ktorú neviem položiť v menej násilnej podobe, než že kým vlastne kedy sme a máme byť, a čo od seba vo vzájomnom styku, fyzickom aj virtuálnom, chceme.

Prvá odbočka: Niektorí chlapci v mojom okolí hovoria, že je jedno, že na mňa samého ventilácia pôsobí terapeuticky a teda že vypovedaním nejakej strasti sa jej z časti rovno zbavím; vo svojom postavení (ha-ha) a vo svetle môjho súčasného úsilia si to vraj už nemôžem dovoliť. Len žiadna slabosť, prepánakráľa, a nikdy, nikdy žiadna pochybnosť. Hlavne o sebe samom nie. A hoci toto nie je o slabosti, už vidím, že nado mnou zase raz zalomia rukami.

Druhá odbočka: prominentný britský psychológ Adam Phillips tvrdí, že naša túžba po pochopení druhými je nielen ujmou  na našom citovom zdraví, ale aj intelektuálnym omylom. „Nič, čo by sme mohli vedieť o sebe samých alebo o druhých, nedokáže vyriešiť problém, že tí druhí skutočne existujú a my sme od nich úplne závislí. ... Nedá sa vedieť nič okrem tohto, a všetko ostatné, čo vieme alebo tvrdíme, že vieme, alebo by sme mali vedieť, alebo čo nevieme, vyplýva z tohto faktu."

Je to taký trochu iskejpizmus, ale dá sa mu nielen rozumieť, ale sa s ním aj stotožniť, keď Phillips existenciálne líce dopĺňa rubom: „Tých, na ktorých nám záleží, vieme aspoň utešiť tým, že im dovolíme jednoducho byť, bez toho, aby sa nám museli vysvetľovať." Asi to sami poznáte, že práve s tými, ktorí sú vám najbližší, viete stráviť dlhší čas potichu bez pocitu rozpakov a že práve im toho nikdy veľa vysvetľovať nemusíte, spoločné predporozumenie je jednoducho fasa a práve ono činí chvíle rodinnej a kamarátskej družby či už povznášajúcimi alebo aspoň úľavnými.

Späť k téme. Čítal som pred krátkym časom, že Miloš Zeman vyhral preto, lebo v Čechoch (a Moravanoch a Slezanoch) vyvolal dojem, že je jedným z nich, že je to človek z ľudu, na nerozoznanie od svojich voličov. A o dva dni na to písali v tých istých novinách, že Václav Klaus mal taký dlhodobý úspech práve preto, že samého seba opriadol aureolou temer cisárskej nedotknuteľnosti, že dal Čechom pocit, že zosobňuje majestát ich štátu, stojac na piedestáli, ku ktorému je možné iba vzhliadať a len zriedka sa ho, s pietou a bázňou, dotknúť. Že plebejské národy od svojej vrchnosti chcú, aby sa k nim správala ako vrchnosť, aby bolo zrejmé, kto kam patrí.

Mne pripadá smiešne, aby sa tu na Slovensku ktokoľvek tváril ako šľachta. V prvom rade preto, že šľachtu definuje pocit záväzku, nie nároku, a že teda nikdy nevyrastie z chamrade, ktorá si nakradla zo spoločného a o tom, čo je záväzok voči spoločenstvu, nikdy nebude mať ani potuchy. O nárokoch voči nemu, to hej, to ju vystihuje. Elitu však nevytvárajú statusové symboly typu Porsche, Breitling alebo Slávičie údolie, ale štruktúra a obsah vnútorných postojov ku komunite, ktorej je súčasťou.

Po druhé preto, že sme rovnostárska spoločnosť nielen z hľadiska hodnotových preferencií, ale aj prakticky. Už teraz, keď máme príjmovú nerovnosť na jednej z najnižších úrovní v rámci západnej civilizácie, máme pocit, že je to na hrane a že ak by to malo spieť k číslam, aké platia, napríklad, v kolíske demokracie, vybuchne to tu. O Amerike ani nehovoriac, to je iný vesmír.

Poviem to na vlastnom príklade, veď od neho sa celá táto dumka odvíja. Do šiestich rokov som žil s rodičmi síce v Starom meste, ale na slobodárni. Od šiestich do dvadsiatich piatich som vyrastal v Petržalke, preliezal plot do dvora ZŠ Lumumbova, chodil sa kúpať na Matadorku a kupovať si Fragolu Limone za dve koruny tridsať do starej dobrej Starohájčanky. Opac-opac sme hrávali na pôde niekdajších marhuľových sadov, posypaných zabudnutými betónovo-azbestovými artefaktmi socialistickej architektúry, kľúče sme nosili na rovnakých šnúrkach, len fotky v električenkách sme mali každý inú. Niektorí z mojich vtedajších spolužiakov a susedov si žijú nad pomery, iní drhnú za pásom. Chalan, s ktorým som hrával na dvore futbal a býval tri poschodia pod nami, robil chvíľu v bani, ale už trikrát sedel a jeho sestra „robila" na Krížnej. Chalana, s ktorým som sedával v lavici, som dva týždne dozadu stretol na strednom Slovensku v hoteli, ktorý tam bol buď kupovať alebo predávať, už presne neviem. Maju Jasenkovú, ktorá na zédeeške sedela presne za mnou (s Renátou Dekanovou, pamätám si!), som dnes videl na bilborde, vedie Plamienok. A všetci ešte stále chodíme do tých istých obchodov, jazdíme po tých istých cestách, v tých istých bankách platíme hypotéky a jeme tie isté poľské potraviny. A už vo Viedni sme úplne na nerozoznanie.

Nemáme tu šľachtu a ešte veľmi dlho ju tu ani mať nebudeme. A ani ju nechcime. To najlepšie z nás sa číri práve v situáciách, keď nezáleží ani na statuse, ani na roli. V nehierarchických a bezrolových kontextoch, keď sa nemusíme jeden druhému vysvetľovať, keď stačí nádych a výdych a každý okolo vie, čo a ako, každý je vašou súčasťou. Svojho druhu, ale súčasťou. (Jedna z mojich definícií blízkeho kamaráta je niekto, komu raz za čas s úškrnom môžete povedať, že je kus kokota a on vie, že je to prejav náklonnosti.)

Iste, že mi niekedy vadí, že, ako pred časom trefne povedal Matúš Vallo, nie všetci sme v mladosti chodili do divadla, nie všetci sme mali šťastie na detskú izbu. Ale zároveň si to často užívam. Trikrát, štyrikrát do týždňa sa postavím v potravinách s košíkom do radu, často v patinovaných odevoch, ktoré predo mnou žena už roky neúspešne schováva, a bavím sa sám na sebe. Polovica ľudí v tom rade má lepšiu kreditku ako ja, polovica si sadá do lepšieho auta, ako ja, a aj tak je to v istom zmysle úplne jedno, všetci sa totiž od pokladní rozutekáme s tou istou túžbou, byť zase medzi svojimi, tam, kde fakt nezáleží na inom, než na tej phillipsovskej úľave zo zdieľanej prítomnosti.

Navyše, človeku sa ľahko môže stať, že mu v noci zo záveja pomôže vytiahnuť auto a nechá ho u seba prespať nie jeho demografický klon, nositeľ tých istých občianskych a politických názorov ako on, ale chlapík, ktorý žije z Farmy a z ktorého žije Niké, dá týždenne dvadsať pív a dvakrát toľko borovičiek a nikdy sa mentálne nedostal cez fascináciu Slotom. Aj môj dištančný guru Richard Rohr hlási, že rastieme len z paradoxných skúsenosti, nikdy nie z duchovného pohodlia a istôt.

Celé je to asi odbočka bez témy. Môj priateľ (jeden z tých, ktorí mi tento blog budú vyčítať) dostal zlú príučku od vlastného tela a mne zrazu kontakt s ním začal ukrutne chýbať. Moja babka leží na infúziách dvesto kilometrov odtiaľto a tuším už ani nechce pomoc. Vždy mi hovorila, že človek prežije šťastný život iba vtedy, ak nie je ani príliš hore, ani príliš dole. Ktovie. Ale dole a hore sú podľa mňa menej dôležité osi, ako spolu alebo sám. Život sú tí druhí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?