Spomienka na obžalobu

Autor: Radoslav Procházka | 12.3.2013 o 16:42 | (upravené 12.3.2013 o 16:55) Karma článku: 18,64 | Prečítané:  6767x

V parlamente to dnes pre mňa bolo tak trochu ako na mínovom poli, vystúpil som v rozprave k obžalobe prezidenta Slovenskej republiky ako posledný, a až na pár výnimiek všetci predo mnou hovorili, prečo za obžalobu zahlasujú. Ja som toto povedal:

 

"Tesne pred tým, ako začala prvá fáza tejto schôdze, sme na čelo ústavu pamäti národa konečne niekoho zvolili. To, ako sme k tomu dospeli, súvisí s tým, ako sme dospeli k tomu, že sa vôbec koná táto schôdza.

Tvoríme pamäť národa všetkým, čo v jeho mene a v mene tejto republiky robíme. A na túto schôdzu a jej dôvod nebudeme nikdy spomínať v dobrom, toto bude v pamäti národa tmavá škvrna.

Černík, Dubček, Svoboda, to je naša sloboda!

V diskusii, ktorá predchádzala voľbe nového šéfa správnej rady Ústavu pamäti národa, sme sa o veci znova raz bavili sebe vlastným spôsobom. Spôsobom, ktorý dokumentuje byzantský rodokmeň nášho chápania inštitúcií ako osobných domínií, ako osobných lén. Ten je za Tisa, ten proti nemu, ten za Husáka, ten proti nemu. Tiso, Clementis, Husák, Svoboda, Biľak, a možno už aj Mečiar, to sú kóty nášho chápania vlastných dejín za ostatné polstoročie či viac. A nejde mi teraz vôbec o to, že nikto z nich tie naše dejiny nemohol tvoriť bez asistencie, vedomej či nevedomej, démona súhlasu, bez obchodníkov na korze, udavačov vlastných matiek, z reťaze odviazaných privatizérov, bez ľudí, hlásiacich sa k národu vždy až po tom, ako je hotová kúpeľňa, aj keď o to hlasnejšie.

Ide mi skôr o to, čo to hovorí o našom chápaní pamäte národa. Úlohou pamäť zachovávajúceho ústavu podľa môjho názoru nie je zaujímať postoje ku konkrétnym osobám, ukazovať prstom na toho či onoho, archivovať osobné zlyhania a prepierať cudzie svedomia. Jeho úlohou je skúmať, ako sa mohlo stať, v štyridsiatych rokoch rovnako tak, ako v rokoch päťdesiatych či sedemdesiatych, že inštitúcie, ktoré si ľudia ustanovili na svoju vlastnú ochranu, sa bez zábran a masovo použili proti nim. Ako je možné a čo spôsobilo, že priamo štát, jeho inštitúcie, tu organizovali odsuny svojich občanov na smrť, habanie ich majetku, justičné vraždy, mučenie, neskôr masové prepúšťanie z roboty, špicľovanie, zatváranie za názor? Čo to sú za pohyby a mechanizmy, ktoré spoločnosť privedú až k tomu bodu zlomu, keď sa celý moloch štátu obráti proti tým, od ktorých pochádza jeho moc?

Pestovať v národe kolektívnu pamäť má obrovský význam nie preto, aby sme vedeli koho a z čoho spätne obviniť, ale preto, aby sme v sebe samých vedeli rozpoznať sklony k deleniu na my a oni, k hľadaniu a nachádzaniu tzv. vnútorného nepriateľa a k boju s ním. Boju, ktorý nás vysiľuje a štát mení na hrozbu práve tomu, čo je jeho svätou povinnosťou chrániť: našu slobodu, naše životy, náš majetok. Práve a len vtedy, ak budeme vo vlastnej národnej pamäti uchovávať poznanie toho, kedy a ako sa zo spoločenstva meníme na nevraživé svorky, budeme vedieť tieto sklony kontrolovať a dokonca im predchádzať. V skratke, pamäť národa je nástrojom tvorby jeho budúcnosti.

Dnes, ako Slovenská republika, ešte nie sme v stave, keď by sme obete svojvôle štátu vedeli identifikovať už iba v číslach. Toľkých a toľkých sme ako dobytok poslali na smrť, toľkých a toľkých umučili v áreštoch, toľkých vyhodili z roboty a toľkých zavreli. Dnes ešte vieme nahlas povedať Remiáš či Malinová. Ale zbiera sa to, tisíce ľudí, ktorí roky čakajú na rozsudok, väčšina z nich už ani neveriac, že by mohol byť spravodlivý. Tisíce ľudí, každý deň vystavení pocitu, že ten posledný, od koho by v núdzi mohli očakávať nejaké zastanie, je štát. Desaťtisíce ľudí bez perspektívy, mnohí z nich možno čakajúc na to, kým im niekto povie, kto za to môže, komu treba dať po papuli, aby bolo ľahšie na srdci. Státisíce presvedčené, že gorily tu žijú na tej zlej strane klietky, že za jej mrežami sú vlastne oni sami. Zbiera sa nám to.

A dnes do pamäte tohto národa ukladáme spomienku na ďalšie mimoriadne zlyhanie jeho inštitúcií. A keďže tie inštitúcie tvoria ľudia, sú to, samozrejme, aj osobné zlyhania.

Ale nebudem tu teraz mentorsky mudrovať o tom, kto mal čo urobiť inak. Skúsim skôr v rozsahu niekoľkých minút povedať niečo k obžalobe samej.

Prezident hlavy štátu

Už len sám fakt, že postup pána prezidenta je predmetom viacerých ústavných sťažností, z ktorých podľa mňa minimálne jedna bude úspešná, svedčí o tom, že celkom nepochopil úlohu prezidenta v našom ústavno-politickom systéme. Jeho úlohou je spory riešiť, nie ich spúšťať, jeho úlohou je stáť nad stranami, nie pôsobiť ako faktický člen a aktívny pomocník jednej z nich. Jeho úlohou je dbať o riadny chod ústavných orgánov, nie pestovať svoju ješitnosť. Jeho úlohou je prispievať k tvorbe inštitúcií, nie robiť z nich poľovný revír pre vlastné ego.

Z návrhu obžaloby prezidenta republiky vyplýva celkom jednoznačne, že tieto svoje úlohy zanedbal. Dôvody, pre ktoré o doktorovi Čentéšovi v primeranej lehote rozhodnúť nechcel, pravidelne menil, podľa aktuálnej potreby. Napokon, po zmene senátu, sa rozhodol upustiť aj od toho posledného dôvodu, čiže počkať, kým ústavný súd rozhodne o všetkom, a poslal do parlamentu list, v ktorom uviedol dôvody, na ktorých sa za ostatný rok absolútne nič nezmenilo. To je príliš ležérny prístup k vlastnému úradu a k jeho dôstojnosti.

Napriek tomu mám za to, že obžaloba prezidenta republiky dokumentuje našu národnú príchylnosť k skratkám. Jej predkladatelia akoby opomínali fakt, že ústavný súd tým, ako do ústavy vpísal vlastnú predstavu o miere voľnej úvahy prezidenta, vytvoril mu priestor, v ktorom sa môže pohybovať bez toho, aby sa mu dal pripísať priamy úmysel ústavu porušiť. Iste, ak by ústavný súd rozhodol, že prezident svojim listom Čentéšove práva porušil, ďalšie zdržovanie menovania by už bolo zjavne úmyselným porušením vlastných povinností. Ale tam ešte nie sme, a je otázne, či tam niekedy budeme.

Sme vo fáze, v ktorej je zrejmé, že pán prezident je odhodlaný menovaniu doktora Čentéša brániť  tak dlho, ako sa len bude dať. Nebudem špekulovať o skutočných dôvodoch tohto jeho odhodlania, poviem len, že pri tom využíva nástroje, ktoré mu dal ústavodarca a ktoré ústavný súd veľmi širokým výkladom dokonca ešte posilnil. Je to síce až nevkusne priehľadné, ale nesmie to byť dôvod vzdávať sa záväzku vydržať hrať podľa pravidiel, aj keď je to nepohodlné.

Hrať podľa pravidiel v tomto kontexte znamená prispieť k tvorbe inštitúcií identifikáciou toho správneho typu zodpovednosti, ktorú by prezident republiky mohol a mal niesť. A nie je to zodpovednosť, ktorá má trestnoprávnu povahu, ale zodpovednosť politická. A tú smú voči prezidentovi vyvodiť iba tí, ktorí mu na výkon politickej funkcie dali mandát, čiže občania Slovenskej republiky. Pre celé toto plénum by som preto považoval za účelné začať sa veľmi vážne baviť o zmene ústavy v tej časti, v ktorej aj petícia občanov za odvolanie prezidenta v referende potrebuje ústavnú väčšinu parlamentu na to, aby vôbec vyvolávala nejaké právne účinky. To je absolútny nezmysel, do vzťahu medzi občanmi a prezidentom sa parlament nemá a nesmie montovať a je absurdné, aby ľudia na odvolávacie referendum potrebovali ešte minimálne 90 poslancov.

Jednooká spravodlivosť

Rozumiem postoju mojich opozičných kolegov, že fiat iustitia, pereat mundi, nech aj zhynie svet, hlavne nech je spravodlivosť. Ale skúsme teda naozaj spravodlivo a povedzme si niektoré veci úplne otvorene, keď už sme tu, napokon sám pán podpredseda Figeľ minulý mesiac vyprevádzal poslancov Smeru zo sály slovami, že pred pravdou neujdú.

Súčasťou tej pravdy je fakt, že prezident republiky neurobil nič iné, než že využil zámienku, ktorú mu ústavný súd poskytol. Urobil to síce menej kvalifikovaným a menej dôstojným spôsobom, ako by sa od hlavy štátu mohlo a malo žiadať, ale základ pre dnešnú schôdzu je práve tu, v neochote ústavného súdu povedať o rovnakej právnej veci rovnaký záver. A viacerí z vás, ktorí ste pod tou obžalobou podpísaní, ste pred pár rokmi nechali ústavný súd takmer dva roky bez dvoch sudcov a neskôr dokonca bez troch, hoci ste mali všetky možnosti naň vybrať ľudí, ktorí sú aj ochotní, aj schopní hovoriť to isté o tej istej veci. Nevedeli ste sa dohodnúť kvôli jednému konkrétnemu zákonu, ktorý tam vtedy bol napadnutý a pred dlhodobou tvorbou inštitúcií ste vtedy uprednostnili svoj aktuálny politický záujem. Dobehlo vás to, a dokonca nie jedenkrát, a nie až teraz. A bude vás to dobiehať ďalej. Na spoločnú škodu občanov Slovenskej republiky.

Viacerí ste mi tiež odkazovali všelijaké veci, keď som sa vydal presviedčať vás, že ak aj zmeníme rokovací poriadok, musí v ňom možnosť tajnej voľby zostať zachovaná. Pomohlo mi v tom úsilí až osobné nasadenie Pavla Hrušovského a práve vďaka tomu, že sme vás napokon presvedčili, môžete vy dnes  s čistým svedomím tvrdiť, že Jozef Čentéš bol zvolený v riadnej tajnej voľbe, v takej, po akej mu Robert Fico pôvodne sľuboval podanie ruky, vtedy ešte presvedčený, že jeho výsadkári v bývalej koalícii mu budú stačiť na zvolenie doktora Trnku. A veru by aj stačili, ak by sa v jednom malom poslaneckom klube nebol pán predseda pohádal s pani podpredsedníčkou. Aké milé malé náhody dokážu na Slovensku ovplyvniť celé inštitúcie a celý štát, že?

Štát na dva mesiace

A práve o schopnosť pozerať sa na štát v perspektíve dlhšej ako dva mesiace mi ide. O to, že kým sa nenaučíme dovidieť za roh a za horizont vlastného, osobného záujmu, vždy sa nám tá momentálna vypočítavosť v zlom vráti.

Dnes touto obžalobou opozícia zakladá novú tradíciu. Mám obavu, že to bude tradícia inflačná, prvý diel zo seriálu, ktorý viac ako dlhodobej tvorbe inštitúcií poslúži vždy aktuálnej politickej potrebe. Už tu máme jeden podobný príklad, a to manifestačné pokusy o odvolávanie ministrov. Roky to tu funguje rovnako a zdevalvovalo to tak, že už si to ledva všimnú aj tu na balkóne. Majestát ústavy táto tradícia neposilní, ale naopak prispeje k jeho ďalšiemu zvetrávaniu.

Kolegovia z vládnej väčšiny však schopnosť vidieť Slovensko inak, ako cez úzku štrbinku straníckeho pohľadu, takisto neukázali, to pardón. Dobre, dnes sa tešíte, ako ste toho Čentéša nepustili do funkcie, ako ste to nakoniec celé ustáli a bude dobre, budete mať aj tam, a úplne všade inde, svojho človeka. Lenže za akú cenu? Za akú cenu viete dnes vo svoj okamžitý politický prospech použiť nález, že prezident sa na parlament vôbec nemusí ohliadať?

To je to, čo som na tomto a iných podobných sporoch nikdy nepochopil, tú totálnu stratu lojality k inštitúcii, ktorú človek zastupuje. Jeden predseda parlamentu pošle prezidentovi republiky výsledok väčšinovej voľby a keď o rok a pol iný predseda toho istého parlamentu dostane odpoveď, že sa prezidentovi ten výsledok nepáči, tak je celý dojatý, aké je to skvelé, prezident si s pomocou ústavného súdu urobil z parlamentu poradný zbor, zbor komparzistov. To vy si fakt myslíte, že práve vám sa toto niekedy nevráti? Že tie míny, ktoré tým kladiete do ústavného systému, raz pod nohami nevybuchnú aj vám?

Permanentne v roku nula

Takto tu vyzerá tvorba inštitúcií, vec, ktorú Slovensko ako štát s krátkou históriou samostatnosti potrebuje zo všetkého najviac. Budujeme tie inštitúcie tak, ako by bolo úplne jedno, čo z nich po nás ostane. Každé štyri roky sa tisíce ľudí vydajú s kufríkom do hlavného mesta a a iné tisíce si začnú baliť stôl. Znova a znova začíname od nuly, s čiernymi knihami, trestnými oznámeniami a mediálnymi kampaňami, čím horšie, tým lepšie, hlavne nech sú čím skôr späť tí naši. A džbán ľudovej trpezlivosti nech praská, veď keď sa napokon naozaj rozbije, my už budeme za vodou.

Lenže kto my? Veď tu všetci máte deti alebo vnukov, ktorým ten štát raz budete musieť odovzdať. Nemôžu sa všetci odsťahovať na Belize alebo na Cyprus a tí, čo tu zostanú, sa nebudú môcť naveky spoliehať, že vždy bude nejaký bratranec alebo spolužiak sedieť v tom správnom kresle. Že sa pri tom koryte dokážete vždy prestriedať tak, aby bolo dobre. Nedokážete.

Čo sa ale dá urobiť je začať tie inštitúcie budovať tak, aby sa na ne mohol spoľahnúť každý, kto ich bude potrebovať. A žiadať od nich zodpovednosť za vlastný výkon. Voči inštitúcii, ktorú tvorí prezident republiky, nech ju vyvodia tí, ktorým tá inštitúcia patrí - a tých naša ústava volá občania Slovenskej republiky. Žiadna politická skratka totiž neprivedie národ k tomu, aby od svojich politikov pýtal účet.

Rozumiem pocitom bezmocnosti a hnevu, o ktoré sa obžaloba opiera, ale nič to nemení na tom, že je to hod mimo výseč, že je to opäť odkaz, že čosi, čo smú a dokážu urobiť iba ľudia, ktorým tento štát patrí, za nich spraví skupinka superhrdinov v parlamente.

Ja osobne svoj dnešný diel zodpovednosti za spolutvorbu pamäte národa pri budovaní jeho inštitúcií uplatním hlasovaním proti návrhu obžaloby prezidenta Slovenskej republiky."

 

Bolo to, samozrejme, bez potlesku.:)

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?