Ako sa stať rytierom

Autor: Radoslav Procházka | 19.2.2013 o 9:06 | (upravené 19.2.2013 o 9:22) Karma článku: 16,00 | Prečítané:  5668x

V stredu či vo štvrtok vyjde v Trende rozhovor, kde hovorím celú pravdu aj o prezidentskej kandidatúre. Ale hlavne o tom, čo si myslím že najlepšie funguje pri náprave seba a sveta.

 

Príklad, osobný príklad. Spomínam v tom rozhovore dva konkrétne. Jedným z nich je človek, ktorému sme na katedre k jeho životnému jubileu pripravili zborník, nazvaný Vedení príkladom. Toto som pri tej príležitosti povedal:

Ave Socrates

„V čase, keď som sa do pocty môjmu veľkému učiteľovi chystal venovať úvahu o vzťahu medzi princípom právnej istoty a hodnotou materiálnej spravodlivosti, už do rúk editorov dorazil príspevok dr. Baránya, venovaný podobnej téme. Takže sa obmedzím na niekoľko nevedeckých, osobných slov, s následným pokusom o presah k všeobecnejšej myšlienke.

Ale najskôr naozaj to súkromné. Moja najstaršia spomienka na budovanie vzťahu s človekom, ktorý tým najzásadnejším spôsobom ovplyvnil moju vlastnú akademickú kariéru, pochádza z výťahu novej budovy Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Odchádzali sme práve viacerí zo zasadnutia Akademického senátu, kde som ako jeho člen v krátkom vystúpení aplikoval na konkrétnu právnu situáciu princípy, ktoré som semester-dva predtým nasal práve od profesora Prusáka. Všimol si to a vo dverách zatvárajúceho sa výťahu mi povedal, aby som po skončení štúdia uvažoval o ďalšom pôsobení na jeho katedre, katedre teórie štátu a práva.

Dnes, dvadsať rokov od tej chvíle, som nútený priznať, že som po celý ten čas bol protežantom profesora Prusáka. Protežant je slovo s negatívnymi konotáciami, preto ho vysvetlím. Bol som chránencom v tom najlepšom slova zmysle: žiak, na ktorého učiteľ kladie vysoké nároky, ale ktorému učiteľ pomáha tieto nároky plniť. Trpezlivosťou, podporou, vedením, pozornosťou a naliehaním na ďalší rast.

Toto aktívne úsilie profesora Prusáka mi síce veľmi pomohlo, to najcennejšie mi však poskytol akoby mimovoľne a možno aj nevedomky. Tým najcennejším bol a zostáva jeho príklad. Osobný príklad statočnosti, vernosti hodnotám napriek nepohodliu, ktoré táto vernosť s urputnou pravidelnosťou prináša, svedomitosti, zmyslu pre poriadok a pre zodpovednosť, poctivosti, pracovitosti a viery. Áno, viery, že má zmysel vytrvať vo vernosti vlastnému presvedčeniu, akokoľvek nepragmatické a bolestivé to niekedy môže byť. Kiežby som si v tejto súvislosti mohol dovoliť viac, než len povzdychnúť, že si často prajem, aby som býval lepším žiakom.

Keď som písal svoju dizertáciu v Amerike, už som sa mohol oprieť o rady, ktoré mi profesor dal doma: píš tak, aby v tvojom diele boli myšlienky, ktoré iní budú mať dôvod citovať. Píš pôvodné veci, produkuj nové tézy, jednoducho tvor. Môj prvý vedecký článok bol o občianskej neposlušnosti a dodnes si pamätám, ako ma profesor primäl dvakrát ho prepracovať, až napokon rezignoval: sú to tvoje slová, ty budeš pod nimi podpísaný, rešpektujem tvoju autenticitu, aj keď ja by som to povedal inak.

Telebrity

Viem, že teraz ponúkam až príliš sebastredný pohľad, ale pre človeka, pre ktorého je profesor Prusák životným vzorom stavovskej cti, je ťažké vzdať sa súkromnej prizmy, vzdať sa snahy sprostredkovať zážitok spoločnej cesty s ním. Takže predsa len ešte jeden osobný návrat: v polovici deväťdesiatych rokov sa jeden známy historik stal ministrom školstva. Dodnes mi utkvelo v pamäti, ako profesor Prusák krútil hlavou, čo to je prepánakráľa za trend, hrnúť sa do vlády a vymieňať akademické slobody za službu moci. Veď predsa v zdravej spoločnosti sú to práve učenci, ktorí majú podstatne väčší vplyv a väčšiu autoritu, ako ministri na jedno použitie. Nuž, v zdravej možno.

Privádza ma tento profesorov údiv k otázke, akú úlohu dnes pre zdravie nášho vlastného národného spoločenstva zohrávajú ľudia, ktorým sa pominuteľné odblesky kamier a šuchot červených kobercov tak akosi vyhýba, hoci na roli národa dedičnej toho robia viac, ako frekventanti smotánkových večierkov.

Pestujem v sebe nádej, že dedičstvo ľudí ako Jozef Prusák je síce nenápadnejšie, ale o to trvácnejšie a pevnejšie. A že je takým práve vďaka spôsobu, akým ho tvoria, čiže osobným svedectvom a prácou. Súčasťou svedectva, ktoré profesor Prusák ešte aj dnes vydáva svojim profesijným životom, je snaha vlastným príkladom reprodukovať základné morálne kódy v spoločenstve, ktoré mu je zverené - v obci svojich žiakov, kolegov a nasledovníkov.

Súčasťou inauguračných kritérií všade na svete je pestovanie vlastnej vedeckej školy. Profesor Prusák robil a robí viac, než to: osobným príkladom pomáha klonovaniu svojich morálnych postojov v kolektívoch, ktoré do praxe pripravujú stovky mladých ľudí. Ľudí, ktorí raz budú súdiť, prijímať zákony, učiť, rozhodovať, viesť. Ľudí, ktorí si možno v tej pravej chvíli budú vedieť spomenúť, že všetci, ktorí tu žijeme, tvoríme viac-generačné spoločenstvo, viazané vzájomnými nárokmi a očakávaniami a že ak si na svojich úlohách a poslaniach doprajeme zľavu sami sebe, budú si ju rovnako dopriavať aj iní. Jednoducho, že sme všetci, na svojich miestach a svojim spôsobom, zodpovední za kvalitu tkaniva, z ktorého je utkaná naša spoločnosť.

Osobitne akademici sú obec, ktorá stratí svoj étos a svoje opodstatnenie, ak pred ľpením na bazálnych morálnych pravidlách uprednostní rýchly úspech, pred pravdou účasť na moci, pred tŕnistou cestou skratku a pred integritou popularitu a pohodlie. Veľkorysosť, s akou Jozef Prusák posúval hore a dopredu svojich zverencov, odhodlanie, s akým sa rozdával pre potreby školy, ktorú spoluzakladal, obetavosť, s akou venoval svoj čas a energiu robote na diele verejnom nielen v podstate, ale aj v účinkoch, sa niekde musí prejaviť, niekde musí vyvrieť a priniesť ovocie.

Tuším, že tým ovocím sú ľudia, ktorých Jozef Prusák inšpiroval a naďalej inšpiruje. Niet asi väčšieho úspechu, než keď vaše duchovné a intelektuálne dedičstvo má kto niesť ďalej, pretože ho považuje za vzácny dar."

 

Príklady rytierskej cti

Rytierom sa človek nestane tak, že sa za neho označí. Musí sa to od niekoho naučiť, musí aj vo svojom bezprostrednom okolí vidieť nejaký nasledovaniahodný vzor. Inak sa mu môže stať, že pri prvom záchvate nervozity z toho, že sponzori nie sú takí ochotní, ako svojmu pánovi sľuboval, že ochotní budú, mu spadne brnenie a ukáže sa, že má nakakané v gatiach.

Tu je naopak taký milý príklad toho, ako osobné príklady môžu fungovať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?