Takto, bol som včera v „dvanástke" na STV a s ministrom vnútra sme sa trištvrte hodiny bavili o verejnom obstarávaní. Zistil som, že agentúry si všimli len tých zvyšných desať minút, počas ktorých sa v debate išlo „ na krv", takže dávam do pľacu niekoľko téz, ktoré som na adresu novely zákona v relácii vyslovil.
Shopoholické záchvaty
Vyskúšal som na sebe v parlamente jednoduchý psychologický trik: časť rozpravy som absolvoval na balkóne, nech to vidím akože zhora. A vyšlo mi z toho, že v tej veľmi kvalifikovanej technickej polemike, ktorú viacerí moji kolegovia rozbehli s ministrom vnútra o jednotlivých paragrafoch, odsekoch a písmenkách akoby sa trochu strácali dva hlavné problémy verejného obstarávania na Slovensku: jeho účel a jeho rozsah.
Primárnym účelom verejného obstarávania sa často zdá byť snaha rýchlo a bezbolestne premeniť verejné peniaze na peniaze súkromné. Tu je hlavným problém dominancia postoja, že verejné je cudzie a z cudzieho krv netečie, takže aj ten najväčší strýko Držgroš, keď sa dostane k verejnej kreditke, ergo k možnosti minúť spoločné peniaze, mení sa zrazu na Bolka Polívku z kurvahošigutentag, ktorý okolo seba bankovky rozhadzoval len taký fukot.
Čo sa rozsahu týka, objem toho, čo štát nakupuje, nijako neklesá, pričom objem toho, čo pre seba nakupujú ľudia ako živitelia tohto štátu, klesá úplne zreteľne. Mne to príde ako nonsens v podstate vždy, o to viac v situácii, keď ruka v ruke rastie nezamestnanosť, dane, ceny a ešte aj zadĺženie štátu.
Rozmohla sa nám vo verejnej správe - a nestalo sa to dnes, ani včera - pandémia shopoholizmu, pandémia nákupných orgií. Také nutkavé nakupovanie stojí peniaze dokonca aj vtedy, ak sa voláte Winona Ryder.
Nijak inak, ako shopoholickým záchvatom na cudzí účet, sa nedá vysvetliť nielen Richterov nákup z úvodu, ale napríklad ani odhodlanie Tiposu použiť takmer 5 000 000 EUR na vlastnú propagáciu, nech sa mu v tej zúrivej konkurencii štátnych lotérií neprestane dariť .
Krásny príklad toho, na čo slúžia verejné peniaze, ponúka, aj keď v malom, príbeh zo Žiliny. Vie si niekto z vás predstaviť, že by pre vlastnú firmu, za jej vlastné peniaze, pre ňu od suseda kotolníka za 10 000 EUR kúpil biznis plán? A navyše v podstatnej časti totožný s tým, čo už o vlastnej firme sami viete? Ktorý idiot by takto naložil s vlastnými peniazmi? Jáj, viem, to nie sú vlastné, to sú cudzie.
Ak by si niečo podobné ministerka zdravotníctva dovolila v čase, keď sedela v menežérskej pozícii v Dôvere, na hodinu by ju vyhodili z roboty, povedzme, že za spreneveru. Ale keďže ide o verejné peniaze, problém má redaktorka, ktorá na vec upozornila. Milé.
Biely slon
A ešte jedna vec mi príde príznačná. Bojuje sa krvopotne o tie odseky a písmenká, a minister zostáva v pohode, vysmiaty, tu upustí od tohto, tam pridá toto, žiadny problém. On totiž vie, že na Slovensku účelnosť verejného obstarávania nestojí a nepadá ani tak na pravidlách, ktoré upravujú jeho proces, ako skôr na pravidlách, ktoré sa týkajú toho prvého rozhodnutia, toho Fiat, Buď nákup. A bol nákup, a obstarávateľ videl, že to je dobré a súťažiteľ tiež videl, že to je dobré a spolu si na siedmy deň oddýchli.
Celá tá premena verejných na súkromné peniaze je alchýmia, ktorej praví majstri zvládnu spraviť z vody kokakolu za každého počasia a v akomkoľvek byte. Niekedy už je rovno na stole, už sa stačí iba napiť.
Zodpovednosť spočíva v tom, že príslušná malá ryba, vyzerajúca ako biely koník, má dva dni v hanbu v novinách a potom ju prípadne niekam odpracú, ale ide sa ďalej, kohútiky zostávajú otvorené, eurá sa kotúľajú, po nás potopa. Akoby tie peniaze fakt padali z heliportu centrálnej banky a nebolo ich treba najskôr zarobiť.
Takže takto: aj keby nám zákon o verejnom obstarávaní napísala sama Matka Tereza, na Slovensku sa verejné peniaze neprestanú kradnúť, kým si za to niekto naozaj veľký a silný nepôjde sadnúť alebo to nebude musieť vrátiť zo svojho. Exemplárna spravodlivosť vyrieši viac, ako všetky pripomienky na svete a ešte viac by možno pomohla exemplárne uplatnená povinnosť niekoho naozaj veľkého a silného vrátiť to, čo z nášho odovzdal svojim kamarátom.
Bozkávanie cez sklo
Minister vnútra ako hlavnú prednosť novely ponúka to, že na proces lepšie uvidíme. Z časti to, samozrejme, má logiku, aj tí najotrlejší si predsa len dovolia menej, keď je na nich vidieť. V zásade ale platí, že o čo informovanejší budeme, o to smutnejší. Budeme do toho vidieť ako do akvária, ale v podstate nám nezostane iné, ako na tie rybičky spoza skla kričať. Vyskúšali sme si to s kamarátom v jednej reštaurácii na homároch a nefunguje to, aj pri vysokej hladine zvuku pôsobia dosť nevšímavo.
Nemyslím si, že je to jedno, že nič nemá význam, sám budem v druhom čítaní navrhovať konkrétne zmeny. Ale povedzme si otvorene, kým na niektoré hodvábne župany nedomaľujeme čierne pásiky alebo nezačneme účty za shopping sprees posielať na tie správne adresy, zostaneme tam, kde sme teraz: kŕmiči akvária, do ktorého treba znova a znova hádzať vlastný proviant.
