Snehulienka Piussi

Autor: Radoslav Procházka | 29.10.2012 o 15:59 | (upravené 29.10.2012 o 16:09) Karma článku: 16,82 | Prečítané:  11313x

Prečítal som si, že pani Piussi hrozí dvojročná basa za to, že súdnej funkcionárke údajne potajomky nastavila čarovné zrkadielko. Myslím si, že je to dobrá správa. (http://hnonline.sk/slovensko/c1-58143810-filmarke-piussi-hrozi-vazenie)

 

V prvom rade je to vynikajúca reklama pre film ako taký. Iste, ak by cenou za propagáciu malo byť trestné stíhanie, nič moc; ale fakt si neviem predstaviť, že by to mohlo zájsť až do fázy podania obžaloby, dokonca ani len na Slovensku 2012 nie. Aj keď ... beriem späť, viem si to predstaviť, v prípade, ak by to takou tou slovenskou náhodou vyšlo tak, že by ju podával niekto z Rodiny, a tá už je taká rozvetvená, že stať sa to môže.

V ďalšom rade je to poučná ilustrácia posadnutosti časti našej holubičej populácie trestnoprávnou represiou. Už som o tom písal v Mak proti Gatsbymu, v tom zmysle, že mnoho ľudí u nás je úprimne presvedčených, že na hojenie ich pocitov urazenosti a ublíženosti funguje najlepšie nasadenie brachiálneho aparátu štátu.

Ale čo sa mi zdá najaktuálnejšie je oná gogoľovská nechuť voči zrkadlám, odrážajúcim, citujem, krivé papule. неча на зеркало пенять, коли рожа крива, dodnes si to pamätám, vďaka, pani profesorka Šuniarová. Tie krivé papule, to je myslené ako obraz, samozrejme, ja som zdvorilosť sama.

Takže mi napadlo, že sa pri tejto príležitosti podelím o svoj starší kúsok, z jednej medzinárodnej konferencie. Volá sa, samovražedne, Autizmus slovenskej justície a útržky z neho som nedávno predniesol na Morave, v jednom paneli s českou prokurátorkou doktorou Bradáčovou, postihnutou podobným nedostatkom pudu sebazáchovy.

Nu vot:

"Dovolím si začať od úplného základu, ako v škole, a ak vám to príde príliš didaktické, vopred sa ospravedlňujem, potrebujem to však na ilustráciu perspektívy, z ktorej sa chcem témy chopiť. Tým úplným základom je systémové vymedzenie mandátu, ktorým súdy disponujú a zdroja tohto mandátu. Vo forme štátu, ktorý svoj pôvod trasuje do spoločenskej zmluvy, čiže v modernom demokratickom právnom štáte platí, že rovnako ako iné orgány verejnej moci, aj súdy získavajú od zdroja všetkej moci v štáte poverenie, aby vo vymedzenej sfére svojej vecnej pôsobnosti vykonávali svoje ústavou a zákonom určené kompetencie. Je to nepriamy mandát, ale je to mandát, čiže po slovensky poverenie. Jeho podstata spočíva v tom, že autoritatívne a s garanciou vynútiteľnosti štátom organizovaným násilím rozhodujú spory, rozhodujú o osobnom stave, preskúmavajú zákonnosť verejnosprávnych rozhodnutí a rozhodujú o vine a treste.

 

Rovnosť

Fikcia spoločenskej zmluvy má vo vzťahu k súdom dva vzájomne súvisiace rozmery: jeden sa týka povedzme že prakticko-bezpečnostných aspektov spoločenského života a druhý jeho demokratických základov, čiže v konečnom dôsledku rovnosti. V tom prvom ide o to, že dostupnosť účinnej súdnej ochrany je z právneho hľadiska nevyhnutným predpokladom legitimity zákazu svojpomoci pri obrane vlastných záujmov a z faktického hľadiska dôležitou podmienkou absencie motivácie využívať rôzne svojpomocné nástroje ochrany bez ohľadu na ich prípadnú ilegalitu.

 

V tom druhom ide o to, že nestrannosť súdneho rozhodovania je len finálnou fázou reťazca, na ktorého začiatku je rozhodnutie občanov nechať o svojich spoločných veciach rozhodovať štát. Presne tak to predpokladá zmluvná teória vzniku štátu - slobodní jedinci sa vzdávajú časti svojej autonómie a na správu svojich vecí ustanovujú spoločnú autoritu, ktorej zverujú moc tak ustanoviť všeobecne platné pravidlá, ako aj tieto pravidlá aplikovať v konkrétnom prípade. Základným atribútom je rovnosť účasti každého jednotlivca na tejto správe a tej je učinené zadosť iba v prípade, ak mám nielen rovnakú možnosť zvoliť si zástupcu, ktorý tie pravidlá bude tvoriť, ale ak o mojej konkrétnej veci budú rozhodovať práve a len tieto pravidlá, nie iné faktory. Preto je viazanosť sudcu zákonom rozhodujúcim nástrojom jeho nezávislosti a nestrannosti a preto je táto nestrannosť - viazanosť pravidlami, na tvorbe ktorých sa adresát rozhodnutia mohol podieľať v rovnakej miere ako iní - nevyhnutným logickým vyústením pojmových náležitostí demokracie ako formy vlády.

 

V teórii je to symetrický vzťah: ako jednotlivci dávame celku správu aj nad svojimi záležitosťami, a ten nám na oplátku dáva garanciu, že sa každá naša záležitosť bude spravovať rovnakými pravidlami, ako rovnaké záležitosti iných jedincov, s ktorými zdieľame tú istú jurisdikciu. V praxi je to ale asymetrický vzťah: akokoľvek môžem byť so službami štátu nespokojný, mám vždy na výber buď jednu z ním garantovaných možností, alebo, so všetkými rizikami a nepohodlím, ktoré z toho vyplýva, ilegálnu cestu. V skratke, čím menej efektívny, predvídateľný a vecne kompetentný je štátom garantovaný výkon spravodlivosti, tým menšia je legitimita štátu ako takého a tým vyššia motivácia jednotlivca usilovať o štátom negarantovaný výkon spravodlivosti.

 

V skratke, legitimitou disponuje zverenie rozhodovacej právomoci súdom iba v tom prípade a v tej miere, v akej jednak zabezpečuje dostupnosť účinnej súdnej ochrany a jednak túto ochranu poskytuje nestranne.

 

Sloboda

Prečo takýto ornamentálny doktrinálny úvod? Preto, že ak výrazná väčšina skutočných a potenciálnych klientov justičného systému tomuto vyslovuje zásadnú nedôveru, má štát ako taký problém, ktorý sa nedá odbiť úvahami o tom, že ľudia tomu nerozumejú, alebo sú ovplyvnení mediálnym masírovaním, a tak podobne. Štát, ktorý voči svojim občanom dennodenne používa násilie či už v podobe jeho aktuálnej realizácie alebo v podobe jeho hodnovernej hrozby (a to robí každý jeden štát, to je napokon jeho z určujúcich čŕt štátu ako formy organizácie spoločnosti), ho používa legitímne iba za predpokladu, že zánik mojej možnosti používať násilie na ochranu svojich práv je kompenzovaný možnosťou domôcť sa takejto ochrany lege artis od štátu.

 

Som presvedčený, že ak dôvera ľudí v schopnosť štátu zabezpečiť efektívnu a nestrannú súdnu ochranu klesne pod kritickú mieru (a my nevieme odhadnúť, kedy presne môže dôjsť k onomu gladwellovskému tipping point), radikálne klesne aj ich ochota zdržať sa využívania svojpomocných nástrojov a to v miere, ktorá môže ohroziť stabilitu súčasného Pax Slovaca. (Písané pred dvoma rokmi, dnes sme na ceste k bodu zlomu ešte ďalej.)

 

Paradoxom slovenskej nedôvery v justíciu je vzájomne sa potencujúci efekt príčin a následkov. Inak povedané, nedôvera v domáce súdy je výsledkom napätia medzi našim zmyslom pre spravodlivosť, ktorý nemáme vyvinutý o nič menej ako iné národy, a našim presvedčením, že u vrchnosti sa človek spravodlivosti nedovolá inak, ako fígľom. To, čo nám vadí, že robia iní, sme za rovnakých alebo podobných okolností ochotní robiť my sami, súc presvedčení, že kto si veci nevybavuje, okráda svoju rodinu. Neplatí to samozrejme iba pre súdy a ani pre ne to neplatí viac než to platí na akomkoľvek inom úrade, pracovisku, škole či akomkoľvek inom mieste, kde dopyt po výsledkoch ešte stále prevyšuje ich ponuku.

 

V tomto zmysle je domáci systém výkonu spravodlivosti verným obrazom spoločnosti ako takej, predovšetkým jej nedôvery vo funkčné autority, vo vrchnosť ako takú a z nej vyplývajúcej preferencie pre neformálne postupy, in vulgo pre vybavovanie, čo je len iný názov pre pomery, v ktorých nerozhodujú pravidlá, resp. osoby podľa pravidiel, ale rozhodujú osoby, resp. osoby podľa osôb, na ktoré sa tie pravidlá majú uplatniť. Dalo by sa dlhé hodiny diskutovať o tom, či tu preferenciu pre neformálne postupy a vybavovanie máme preto, že nefunguje systém, alebo systém nefunguje preto, že mu nie sme schopní prejaviť dosť dôvery. Podľa mňa začína byť zrejmé, že systém žiadnu dôveru už ani nechce, lebo má pocit, že ju nepotrebuje, ale o tom neskôr. Podstatné je to, že - pri nevyhnutnej miere zjednodušenia - diagnóza „ak sme nedostatky systému schopní využiť, tak sme ich aj ochotní využiť (ak vec viem vybaviť, tak ju aj vybavím)" je prierezovou diagnózou slovenskej spoločnosti, presahujúcou vekové, regionálne, profesijné, vzdelanostné, rodové či politické hranice a postihujúcou každú oblasť, v ktorej dopyt presahuje ponuku.

 

Bratstvo

Čo hovorím, je toto: na Slovensku je relatívne vysoká miera nedôvery v inštitúcie ako také, súdy nevynímajúc, skôr naopak. Táto nedôvera jednak vyúsťuje a jednak je sama výsledkom rozšíreného spôsobu riešenia úradných záležitostí formou osobného vybavovania. Rozšírenosť tohto spôsobu zvyšuje motiváciu jednotlivých aktérov systému nezostať na mraze za dverami a teda ďalej spevňovať tento začarovaný kruh. Nebezpečné je to, že ide skôr o špirálu, pretože čím je viac takýchto čiernych pasažierov, tým pravdepodobnejší je najskôr kolaps legitimity systému a následne, povedal by som, že nevyhnutne, aj kolaps jeho efektivity a teda vôbec akejkoľvek motivácie ho používať.

 

Prejdem teraz na chvíľu na tú ponukovú stranu, k otázke, prečo vôbec dopyt môže naraziť na nejakú ponuku. Nepôjdem do takých faktorov ako je úroveň právnického vzdelávania, spôsob výberu sudcov, písané aj faktické parametre kariérneho postupu v justícii, a tak ďalej, hoci sú to faktory, ktoré majú aspoň taký význam ako tie, ktoré sa chystám spomenúť.

 

Ja z takej širšej perspektívy za jednu z hlavných príčin čoraz nástojčivejších lamentácií nad stavom slovenského súdnictva považujem jeho, s prepáčením, autistické tendencie. Autizmom slovenskej justície mám na mysli to, že v miere menšej ako v mnohých iných jurisdikciách, s ktorými by sme sa mali chcieť porovnávať, komunikuje s priestorom za jej vlastnými hranicami.

 

V niektorých jurisdikciách sú súdy svojimi rozhodnutiami nútené komunikovať priamo s verejnosťou, ktorá je nielen koncepčným, ale aj bezprostredným zdrojom ich mandátu. V iných, nám kultúrne, tradíciou aj geograficky bližších jurisdikciách, sa zase súdy svojimi rozhodnutiami často obracajú na doktrinálne prostredie, v iných za svoje hlavné publikum považujú širšiu štátnu administratívu, a tak ďalej, ide jednoducho o existenciu efektívnej spätnej väzby, nejakej relevantnej úrovne, ktorá komunikuje s justíciou a sama je adresátom jej interpretačných výkonov, a ktorá tak predstavuje mechanizmus neformálnej zodpovednosti.

 

Mám pocit, že u nás sa justícia uzatvára do seba nielen pokiaľ ide procesy, súvisiace s úpravou jej vnútorných pomerov, čo sa dá pochopiť, ale aj pokiaľ ide o prejavovanie potreby mať svoje zrkadlo, mať nejaký korekčný a tým pádom aj afirmačný náprotivok - ono totiž afirmačne môže pôsobiť len taká úroveň, ktorá je zároveň schopná a ochotná pôsobiť ako korektív, pretože také tie sebapotvrdzujúce, vnútrosystémové afirmácie, majúce podobu vzájomného potľapkávania sa po pleci, nemajú reálny afirmačný účinok.

 

Toto je ten akože autizmus, tá samoreč, pri ktorej toho, ktorý hovorí sám k sebe, hlasy zvonka najskôr len rozptyľujú, neskôr vyrušujú a potom mu prekážajú natoľko, že ich úplne vytesní a prestane cítiť potrebu akejkoľvek spätnej väzby. Pokusy o inštitucionálne seba-zovretie súdnictva do samostatného, uzavretého geta tak sú sprievodným znakom širšieho postoja, ktorého podstatou je presvedčenie o odbornej aj regulačnej sebestačnosti súdnictva a o absencii potreby mať vôbec nejaké publikum a dostávať od neho vôbec nejaké hodnotenie.

 

Nemyslím si pritom, že táto monologickosť ide výlučne na vrub sudcov, ale že súvisí s tradíciou, resp. skôr s absenciou tradície viesť ostrú, ale zásadne vecnú a kultivovanú polemiku o spôsobe, akým dočasní nositelia zverenej moci vykonávajú svoj mandát. Že to, že sa všetci poznáme a že všetci chceme byť s každým zadobre vedie k tomu, že vecné spory majú tendenciu okamžite prerásť do sporov osobných, že kamaráti sa proste nekritizujú, o ich práci si svoje môžeme myslieť iba potichu, že vytknúť niekomu nejakú chybu znamená veľmi vysoké riziko, že sa urazí a jediné, o čo mu pôjde, bude ako nám to vrátiť.

 

Ak by som teda v samom závere mal v nejakej výraznej skratke pomenovať dôvod zlyhávania súdov pri výkone ich poverenia, je ním absencia ponuky aj dopytu po vonkajších formálnych aj neformálnych korektívoch, čiže absencia dopytu a ponuky spätnej, povedzme že aj zodpovednostnej väzby, z prostredia mimo systému. Riešením je, samozrejme, úsilie externého prostredia takúto väzbu trpezlivo ponúkať a úsilie účastníkov systému takúto väzbu prijímať a vyhľadávať ju.

 

Ja som v jednej televíznej debate už pred asi piatimi rokmi povedal, že frustrácia časti spoločnosti z pomerov v súdnictve do výraznej miery vyplýva z faktu, že táto časť spoločnosti kladie na sudcov vyššie nároky a prechováva voči nim vyššie očakávania, ako voči iným nositeľom verejnomocenského oprávnenia. To je do výraznej miery úplne logický, legitímny a prirodzený postoj: ten, kto má byť konečným arbitrom našich sporov a koho rozhodnutia sú v konečnom dôsledku garantované štátnym násilím, by mal byť kvalifikovanejším než sme my sami, a to odborne, aj eticky. Na druhej strane takýto pohľad ignoruje fakt, že demokratizácia prístupu k právnickému vzdelaniu a k funkciám, ktorých je predpokladom, celkom nevyhnutne viedla k situácii, v ktorej justícia predstavuje rovnakú vzorku spoločnosti, ako iné profesné skupiny, s výnimkou extrémov, samozrejme, ako sú politici. :)

 

Základným dôvodom ale zostáva fakt, že žijeme v krajine, v ktorej akákoľvek verejná právomoc nie je vnímaná ako dočasné poverenie na službu, ale ako korisť."

 

Dnes mi ešte na margo trestného stíhania zrkadiel a oslabeného pudu sebazáchovy napadá, že ak sa sudcovia budú zubami-nechtami brániť korektívnemu pohľadu ľudí, ako sú Piussi, Čaputová, Kocúr a ďalší, dopyt po tom, aby im ho, napríklad cez ich priame voľby, poskytoval priamo národ, bude iba rásť. A to len potom uvidíme tú Mellu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?