My, nie oni

Autor: Radoslav Procházka | 28.8.2012 o 17:02 | (upravené 28.8.2012 o 17:08) Karma článku: 20,11 | Prečítané:  9826x

Pred dvoma rokmi som sa z vlastného popudu a takmer inkognito zúčastnil osláv SNP, a práve na tomto mieste som z tej udalosti priniesol reportáž, v časti hravú, v časti pokúšajúcu sa o skutočnú osvetu. Tento rok oslávim Povstanie prácou na návrhu novej spoločenskej zmluvy, tá súčasná je totiž - odpustite, prosím, tú horlivosť - zrelá na vypovedanie.  

A nejdem ani na víkendové „štátnické" mecheche na hradnom kopci, príde mi nevkusné tancovať pri tyči ústavy v čase, keď už zjavne nič neznamená ani pre tých, ktorí na ňu akože prisahali.

Minulý rok jeden z tútorov môjho doktorandského štúdia na YLS Paul Kahn publikoval vlastnú adaptáciu Politickej teológie Carla Schmitta. Píše v nej strašne husté, ťažko stráviteľné veci. Píše napríklad, že západná idea demokratického občianstva „v sebe obsahuje možnosť zabíjať a byť zabitý pre štát", pričom „suverénny štát existuje iba dovtedy, pokiaľ sú jeho občania ochotní obetovať sa za účelom jeho zachovania". Iste, „občania nechcú doslova zomierať pre štát; ale politika zvrchovanosti existuje iba dovtedy, dokým možnosť sebaobety zostáva pre občanov reálnou.

Nič z tohto však neznamená, že vždy, keď sa štát domáha obety od svojich občanov, tak túto aj dostane. (...) Keď sa symbolický poriadok suverenity začne vlastným občanom javiť ako cudzí, ako patriaci nejakému vzdialenému štátu, schopnosť sebazáchovy štátu v telách a cez telá svojich občanov sa stráca. Západná skúsenosť s revolúciami nám pripomína, že takýto kolaps symbolického poriadku môže nastať neuveriteľne rýchlo."

Telá, ktoré v dejinách nášho vlastného spoločenstva povstali proti odcudzenej moci a obetovali sa pre perspektívu nového poriadku, dnes pre generáciu, ktorá raz bude musieť urobiť to isté, len inak, nemajú žiadne obrysy. Izba revolučných tradícií partizánskeho hnutia pre nás predstavuje rovnaký skanzen, ako susedná komnata husitskej vzbury, sedliacke povstania Rákociho a jeho vnuka, Francisciho dobrovoľnícke výpravy do Uhorska, sibírske légie alebo šeptaný odboj rádových sestier. Myjava, Zborov, Černová, Kľak, Nemecká, Jáchymov - na mentálnom miestopise národa kóty bez vplyvu a bez efektu. Ich víťazstvá, ich prehry, ich obety. Ich, nie naše. Ruptúra  ako kód.

Otázkou je, či to je kód sebazáchovy alebo sebapopretia.

Kahn, adaptujúc Schmitta, ďalej píše, že „ani formálna racionalita, ani materiálny blahobyt nám nehovoria nič o našom vzťahu ku konkrétnym spoločenstvám, ktorých sme členmi. Ani jedna z týchto kategórií nám nedokáže narysovať dejiny, ktoré sú našimi dejinami alebo osud, o ktorý by sme mali stáť. Aj dnes ešte občan chápe svoj vlastný politický poriadok v historickom a zemepisnom zmysle ako dielo pluralitného tvorcu. Týmto tvorcom nie je kráľ, ale ľud. Občan zostáva ukotvený v tomto „my", keď národné dejiny obety vníma ako vlastné dejiny."

Lenže akými povinnosťami voči spoločenstvu máme byť viazaní, keď nerozumieme pravidlám, ktorým máme podliehať, nemáme žiadny vplyv na to, čo sa deje s našimi peniazmi, a neveríme politikom ani inštitúciám, ktoré spravujú. Aké „my", keď už nie sme stotožnení takmer s ničím, čo sa deje akože v našom mene?

Áno, v mene republiky znamená v našom mene, my sme tá republika.

Republika, ktorá pýta, ale nedáva späť. Republika, ktorá svoje vlastné telo producíruje v koči a tie naše potrebuje iba do voza. Pred pár rokmi, v čase, keď na Kube zadržali našu občianku pre výkon jej ľudských práv, nielen že sa náš vtedajší vodca členky svojho spoločenstva nijako nezastal, ale už o niekoľko dní si bol v luxusnej bratislavskej kaviarni s „nepriateľom" vypiť na oslavu jeho štátneho sviatku. Cudzia moc sa zmocnila tela jednej z našich, a naša moc si s tou cudzou bola štrngnúť na oslavu jej zvrchovanosti. Akéže spoločné telo štátu, akýže zvrchovaný ľud? Vrchnosť a poddaní, bez vzájomných nárokov a očakávaní, dva paralelné vesmíry. Alebo spojené ako lipa a imelo, ako životanosič a cudzopasník?

Spoločenstvo, ktorého pastieri si ovečky chovajú na mlieko a na vlnu, zvlčie zo stáda na svorku. A keď sa minie vlna i mlieko, keď zostane kosť a koža, a sem-tam nejaké mäso, privedú vlci v barančom rúchu svoju svorku k priepasti a prikážu jej pozrieť sa na dno. A tak sa nám dnes z toho pohľadu nadol krúti hlava, strachom i túžbou. A v tej závrati sa začíname rozpamätávať, že my tu nie sme na panskom, my sme tu doma.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?