Píše pani predsedníčka komory zdravotných sestier, že sú rozčarované, že by boli rady, ak by parlament ako účastník konania pred ústavným súdom reagoval a že chcú rokovať o obsahu tej reakcie a poskytnúť pri jej príprave súčinnosť. Veľmi konštruktívny a vecne opodstatnený postoj, ktorý si zaslúži nielen pochvalu, ale aj primeranú (povedzme, že primerane úctivú a ústretovú) odpoveď.
Tak som ju navrhol. Konkrétne som navrhol, že odpovedzme pani predsedníčke, že rozumieme ich obavám a hoci nie všetko, čo by si želali, je v našich silách dosiahnuť, to málo, čo môžeme urobiť, aj urobíme a urobíme to rýchlo. Zároveň som sa ponúkol, že v krátkom čase pripravím návrh stanoviska parlamentu k podaniu prvého námestníka generálneho prokurátora, a to (i) s cieľom nespôsobiť v konaní ústavného súdu absolútne žiadne prieťahy, (ii) s cieľom prihlásiť sa k zákonu, ktorý v parlamente prešiel 141 hlasmi a ktorý má pred výčitkami z protiústavnosti, tuho pritiahnutými za vlasy, povinnosť brániť každý, kto zaň hlasoval, a v neposlednom rade (iii) s cieľom vyslať zdravotným sestrám signál, že ich ponosy neberieme na ľahkú váhu a sme pripravení sa ich nárokov zastať presne tým spôsobom, ktorý majú od ústavnoprávneho výboru právo očakávať . Naozaj to právo majú, ony možno ešte viac, ako ktokoľvek iný.
A dozvedel som sa, že to by bola nadpráca a politikárčenie. Zo samovládnej väčšiny mi za to nezahlasoval nikto, naopak si odhlasovali, že list berú na vedomie, bodka.
Celá tá vec má viacero rozmerov, ja mám najväčšie pokušenie venovať sa obrovským rizikám, ktoré pre ľudí v tomto štáte predstavuje model, v ktorom sa ochrana ústavnosti - a navyše s takým nedôstojne účelovým zdôvodnením - zneužíva ako nástroj na „riešenie" situácie, keď štát nevie zohnať peniaze na záväzok, prijatý takmer celým parlamentom. Je to extrémne nepoctivé a extrémne nebezpečné. Ale práve tomuto pokušeniu odolám, všimol som si, že rozpínavosť nevolených orgánov na úkor tých volených tu nevadí takmer nikomu.
A nebudem rozoberať ani svoje podozrenia ako k tomu pozastaveniu účinnosti došlo, kto to vymyslel, kto sa s kým dohodol a tak podobne, váš dávivý reflex je už politikou beztak dosť skúšaný.
Bezprostredne ma na tom najviac trápi dlhodobý efekt odkazu, ktorý zdravotné sestry dostali, a to približne v znení, že v tomto štáte bude slušnosť vždy považovaná za slabosť a kým sa nezačne natvrdo vydierať, kým nezačnú byť všetci ako Marián Kollár alebo kamionisti, dovtedy nemá význam sa s nimi baviť. Keď už moci nestojí za to preukázať zdravotným sestrám ani len stopové prvky dobrej vôle, všetkým ďalším v rade odkazuje, aby to po dobrom ani len neskúšali, načo, bude to strata času.
Namiesto gesta empatie (o reálnu robotu som sa napokon prihlásil ja, nikto iný nemusel v tejto veci pohnúť prstom) si dnes vrchnosť zase raz predpísala sedatíva. Sú ťažké na žalúdok.
