Jeden proti všetkým, všetci proti jednému

Autor: Radoslav Procházka | 28.6.2012 o 10:30 | (upravené 28.6.2012 o 10:40) Karma článku: 12,25 | Prečítané:  3260x

Pred tristo rokmi, 28.6. 1712, sa narodil Jean Jacques Rousseau, človek s mimoriadnym vplyvom - v dobrom aj v zlom - na štátoprávnu teóriu a prax v osvietenskej Európe. Tak som sa rozhodol si tento vplyv pripomenúť skromnou ponukou niekoľkých výňatkov z môjho ostatného traktátu. Nedávne hlasovanie slovenského parlamentu o trvalom eurovale tvorí pre tieto úvahy nečakane aktuálne pozadie.

Úzkosť z väčšiny

Haltner popisuje nemecký spoločensko-politický modus vivendi ako „elitársky diskurz, s účasťou elít, s profesionálnymi politikmi ... s osvietenými expertmi, ktorých úlohou je dopspieť k rozumným regulačným (a hodnotovým) záverom", pričom „vláda a účasť na nej musia byť štruktúrované tak, aby produkovali rozumnú rozpravu a konsenzus o dôležitých otázkach verejnej politiky." „Rozum, racionalita, presviedčanie, diskusia, diskurz - všetko to sú v súčasnosti úlohy štátu. Ľudí treba presviedčať len vo vzťahu k voľbám, zvyšok politického diskurzu možno legitímne obmedziť na vládny sektor. Práve štát je tak oblasťou znalosti a expertízy, osvietených regulačných rozhodnutí, či dokonca: osvietených hodnotových výberov, oblasťou cnosti a očisty. ... Vôľa ľudu môže a má hrať rozhodujúcu úlohu v procese racionálnej rozpravy o politických rozhodnutiach, ale až po tom, ako sa ľud dostatočne dovzdelá. Vládnuť znamená robiť rozumné úsudky a ich prostredníctvom činiť rozhodnutia v prospech verejného dobra; rozumné úsudky predpokladajú expertízu,, a obyčajným ľuďom táto expertíza väčšinou chýba. Ich účasť na politickom rozhodovaní je preto vítaná len v rozsahu, v akom im ich vzdelanie umožňuje dosiahnuť očistnú seba-reflexiu. ... Progresivizmus ... chápe demokraciu ako systém vzdelávania a socializácie v prospech ľudskej cnosti, ako kolektívnu vieru a spôsob života. Progresivizmus túto úlohu zveruje štátu."

 Podstatou progresivizmu, ktorý je podľa Richarda Parkera prevládajúcim postojom právnikov, sudcov, akademikov a dokonca aj politikov, je anti-populistický sentiment, ktorý vníma „bežnú politickú energiu ... ako problematickú z dôvodu jej vlastností, ktoré ju odlišujú od, a identifikujú ako kvalitatívne menej hodnotnú než, sofistikovanejšie zdroje politickej participácie". Tento anti-populistický sentiment „predpokladá, že obyčajní ľudia sú emocionálni, nevzdelaní, bez jasného myslenia, jednoduchí, na rozdiel od informovanej a jasnozrivej elity. Keď príde na politiku, obyčajní ľudia majú tendenciu správať sa hlúpo a nezodpovedne: uprednostňujú vlastné záujmy pred verejným dobrom, svojvôľu pred zásadami, sú impulzívni a obmedzení viac, než rozvážni a logickí. ... Preto má obyčajná politika nielen nízku kvalitu, ale je aj nebezpečná." Podľa Balkina, príslušníka progresívnej elity, sú postoje progresívnych elít tvorené „elitárstvom, paternalizmom, autoritátorstvom, naivitou, prehnaným a bezdôvodným rešpektom k tým „najlepším a najinteligentnejším", izoláciou od starostí bežných ľudí, prehnaným pocitom nadradenosti nad bežnými ľuďmi, pohŕdaním voči populárnym hodnotám, zamieňaním morálnej s faktickou expertízou a meritokratickou aroganciou". Ďalší obyvateľ tých najvyšších poschodí liberálnej elity Ackerman namieta, že všetko to „exaltované odvolávanie sa na Kanta a Lockea len zdôrazňuje elitárstvo, prítomné v odstraňovaní fundamentálnych otázok z demokratického procesu".

 Roberto Unger definuje „diskomfort z demokracie" ako jedno z „hriešnych malých tajomstiev súčasnej právnej vedy", prejavujúci sa v chápaní primárnej zodpovednosti sudcov a právnikov v „neustálom nachádzaní obmedzení väčšinovej vlády namiesto obmedzení moci dominantných menšín; v následnej hypertrofii protiväčšinových praktík a usporiadaní."

 V skratke, tradičný demokratický proces, ktorého podstatou je jedna osoba/jeden hlas, nie je pre progresívne elity dostatočnou zárukou výsledku, s ktorým sa lídri spoločenstva budú vedieť stotožniť. Mark Tushnet hovorí o „hlboko zasiatom strachu moderných intelektuálov z volieb" a o tom, že „sú zo súdnej kontroly ústavnosti nadšení viac, ako je na základe nedávnych skúseností opodstatnené, pretože sa boja, čo by ľudia mohli urobiť." Kramer tvrdí, že „všetka tá úzkosť z Kongresu v konečnom dôsledku nie je ani tak o zákonodarných inštitúciách a zákonodarcoch, ako skôr o nás, o tom, čo dovolíme alebo budeme žiadať od aktérov, ktorí majú voči nám politickú zodpovednosť." Bulharský liberálny politológ Krastev, ktorý spolu s viacerými mienkotvornými stredoeurópskymi intelektuálmi pred časom skúmal topografiu populizmu v celej Európe, na jej základe dospel k záveru, že v súčasnosti „sú hlavnými protagonistami európskej politiky elity snívajúce sen o politicky korektnej podobne obmedzenia volebného práva. A ľud je presvedčený, že v takom režime obmedzenej svojprávnosti už žije. (...) Európske elity dnes potajomky túžia po systéme, ktorý by zbavil nezodpovedných voličov moci podkopávať racionálnu politiku, a sú viac než ochotné využiť Európsku úniu na to, aby sa tento sen uskutočnil."

Úzkosť z menšiny

Dominantným efektom nedôvery osvietených, pokrokových elít v schopnosť rozumnej seba-správy väčšinou je však, na oplátku, nedôvera väčšiny v to, že moc, ktorú dočasne zverila štátnym orgánom, budú tieto orgány vykonávať v súlade s poverením a na jeho základe.

 Demokracia je pritom proces, ktorého podstata spočíva v zabezpečení účasti každého na tvorbe spoločných pravidiel, a to v rovnakej miere, bez ohľadu na jeho vzdelanie či iné typy osobnej kompetencie, práve preto, že jedinou morálne opodstatnenou podmienkou jeho účasti na tvorbe spoločnej vôle je jeho príslušnosť k spoločenstvu a tá je jedinou takouto podmienkou práve preto, že moci tohto spoločenstva podlieha len ten, kto smie zároveň byť jej zdrojom - moc človeka nad iným slobodným človekom je morálne opodstatnená len, ak sa opiera o výslovný alebo konkludentný súhlas. Takýto proces zjavne negarantuje správny výsledok, pretože masy akože nevedia, čo je dobré, to akože vedia len jednotlivci, a o čo osvietenejší vzdelaním alebo technickou expertízou (v práve, ekonomike, sociológii, atď.), o to lepšie.

 Sme tak svedkami úplneho nahrádzania laickej rozpravy o základných princípoch správy spoločenstva - so všetkou jej spontaneitou, autenticitou a pre elity frustrujúcou nekompetentnosťou - technickým žargónom a špecifickým argumentačným inštrumentáriom ako atribútmi prípustnosti príspevku do verejnej rozpravy. „Technická" zručnosť podmieňuje efektivitu účasti na verejnom diskurze, pričom efektivita participácie sa čoraz viac stáva etalónom jej legitimity. 

 Jedným z najefektívnejších prostriedkov judicializácie (dominancie sudcov v regulačnom milieu) alebo juridifikácie (dominancie právnych perspektív) sa v Európe stalo mimoriadne, ak nie totálne podrobenie vnútroštátnych jurisdikcií tej federálnej, úniovej, ktorú síce čoraz významnejšie dotvára aj akýsi kvázi-parlament, ale v ktorej dominuje súčinnosť dvoch nevolených zložiek, exekutívy (Rada plus Komisia) a súdnictva (Súdny dvor). Práve spôsob fungovania úniových inštitúcií - sebalegitimácia moci, úplné popretie významu bezprostrednej väzby medzi zdrojom moci a orgánom, ktorému bola dočasne zverená, technicko-byrokratické účely ako prvotné kritériá všeobecne záväznej normotvorby, efektivita regulácie ako princíp najvyššej sily, spôsobilý na prelomenie aj takých základov, akými sú právna istota, a tak ďalej, - dokonale ilustruje mocenský model, v ktorom je účasť na rozhodovacom procese podmienená obsahom tejto účasti. Podobnosť medzi volaniami po vyššej efektivite rozhodovania úniových inštitúcii a volaniami po tom, aby sa ústavná väčšina volených zástupcov ľudu zmierila s tým, že tie najsilnejšie rozhodnutia musia byť rozhodnutiami rozumu, koncentrovaného v kabinetoch ústavných sudcov a ich poradcov, nie je náhodná; vychádza z toho istého presvedčenia, že pospolitý ľud treba chrániť najmä pred ním samým. A kto iný to urobí lepšie, ako báťuška Ersatzkaiser, a ten, čo sedí v Luxemburgu, ešte lepšie, ako ten, čo sedí v Karlsruhe, Brne alebo Košiciach.

     Na jednej strane platí, že podmienky morálnej opodstatnenosti nároku štátu na poslušnosť svojich občanov nemajú len procedurálnu povahu. Legitimita verejnomocenského aktu nie je podmienená len možnosťou rovnako slobodnej účasti každého jeho potenciálneho adresáta na procese jeho tvorby, ale aj tým, že výsledky tohto procesu budú rešpektovať vymedzenie nedotknuteľnej osobnej autonómie jednotlivca ako miesta, kam štát jednoducho nepatrí. Práve ochrana tejto autonómie je prapôvodným predpokladom vzniku verejnej moci a práve táto ochrana je etalónom legitimity spôsobu, akým je verejná moc vykonávaná. Inými slovami, občania majú morálnu (!) povinnosť akceptovať práve a len tie rozhodnutia iných občanov, ktoré sú výsledkom takej demokratickej procedúry, na ktorej sa mohli za rovnakých podmienok zúčastniť, pričom ich zároveň tieto rozhodnutia nad prípustnú mieru nezbavujú slobody, za účelom ochrany ktorej sa jej časti vôbec vzdali.

 Lenže problém s moderným uprednostňovaním efektívnych regulačných a hodnotových výsledkov pred efektívnym prístupom každého k procesom ich tvorby spočíva v omyle o tom najzákladnejšom účele, ktorému spoločná regulácia spoločných vecí slúži a o nástrojoch realizácie tohto účelu. Tým účelom nie je dospieť k racionálne ideálnemu riešeniu, ale k riešeniu, ktoré je spôsobilé aj právne, aj morálne viazať všetkých - táto spôsobilosť je daná vtedy, ak sa verejnomocensky reguluje to, čo sa regulovať smie a zároveň sa všetci pojmoví adresáti regulácie (ergo všetci členovia spoločenstva) smeli rovnako slobodne podieľať na jej príprave, akokoľvek nepriamym tento podiel je. Ono totiž väčšina nemá právo vládnuť preto, že je múdrejšia, cnostnejšia alebo hodnejšia úcty, ako menšina, a teda len vtedy, ak je takou.  Väčšina má právo vládnuť z jedného jediného dôvodu - že len vtedy, keď vládne väčšina, je dodržaný princíp rovnosti v slobode ľudí, tvoriacich množinu, v ktorej vôbec nejaká väčšina či menšina môže vzniknúť. Väčšina neexistuje v inej podobe, než ako väčšina slobodných ľudí, majúcich nárok na rovnakú váhu svojho hlasu. Bez vlády väčšiny niet rovnosti v účasti na správe svojho spoločenstva, a ak niet takejto rovnosti, niet ani slobody - len vtedy som slobodný a rovný v slobode, keď iný nemá nado mnou viac moci, ako mám ja nad ním.

 Sám, sama, sami

Prirodzeným dôsledkom zvetrávania spoločného predporozumenia a inštitucionálnej väzby medzi decízormi a adresátmi výkonu ich rozhodnutí je pocit odcudzenia jednotlivca od spoločenstva, frustrácia z bezmocnosti, z márneho úsilia aspoň nominálne participovať na určovaní jeho chodu, a priam systémová paternalizácia vzťahu medzi členmi spoločenstva a štátom, ktorí si vytvorili a udržiavajú ho.

 Znovu Balkin: „Práve v okamihoch, keď sú občania najviac motivovaní a angažovaní, majú progresivisti najmenšiu radosť z výsledkov. Zenergizovaná verejnosť je, nanešťastie, posilnená ľudovými postojmi a ľudovými emóciami. Progresivizmus má tendenciu podozrievať takúto energiu, považujúc ju za zle informovanú a pomýlenú prefíkanou manipuláciou. Progresivizmus preto neustále dúfa v aktívnych občanov, ale zároveň sa vždy bojí, že dosiahne to, po čom túži. ... Je to súčasne dôvera v demokratický proces v jeho abstraktnej podobe, spojená s nedôverou v ten istý proces, ak ho realizujú a kontrolujú obyčajní občania."

             Podstatou rešpektu k rozhodnutiu väčšiny bez ohľadu na jeho obsah je rešpekt k rovnakému morálnemu nároku všetkých sa na rozhodovaní podieľať, a teda rešpekt k vzájomným záväzkom. Súvisí to nielen s predpokladmi, ale aj s efektmi participačných procesov. Ambíciou demokracie je „rozvoj dôležitých občianskych cností: redukcia pocitov bezmocnosti, posilnenie sebadôvery a sebaúcty, podpora vzdelávania, rozširovanie horizontov, schopnosť oceniť iné názory. Je s tým spojená nádej, že takýmto rozvojom sa pestuje spolupráca a harmónia, pocit spolupatričnosti v rámci spoločenstva a zodpovednosti zaň, a väčšia ochota k akceptovaniu kolektívnych rozhodnutí."

 Balkin má úplnú pravdu, keď pripomína, že „obyčajní občania môžu mať veľmi dobré dôvody pre to, aby sa v niektorých chvíľach politicky neangažovali, pretože z ich pohľadu sú v živote oveľa dôležitejšie veci, ako politika - napríklad rodina, priateľstvá, komunitné združenia, voľnočasové aktivity, zábava či práca." Lenže „štát by mal poskytnúť príležitosť na participáciu občanov, keď sa jej domáhajú a práve vtedy by sa nemal pokúšať odvrátiť alebo znemožniť ich rozhodovanie". Systémové a systematické uzatváranie prístupových ciest k rozhodovaniu občanov o otázkach spoločného záujmu je zároveň uzatváraním sociálno-psychologických výpustov, ktoré tým osobám, ktorí nemajú viac, ako svoj (sú)hlas, slúžia na ventiláciu frustrácie z totálneho odcudzenia elít od normatívnych očakávaní a predstáv spoločenstva, ktoré vedú. Pre model, v ktorom menšina programovo zbavuje väčšinu moci preto, že táto nie je dosť osvietená, ťažko nájsť iné pomenovanie ako autoritatívny režim.

 Efektom, na ktorý sme si už stihli zvyknúť, je rastúca nedôvera občanov v zastupiteľské inštitúcie, ktoré si samé „zvykajú na túto nedôveru a majú čoraz väčšiu tendenciu ju ospravedlňovať a odmietať vlastné rozvažovanie o ústavných obmedzeniach, delegujúc tieto otázky súdom; a čo je ešte horšie, bezmyšlienkovito podliehajú zvyku predpokladať, že čokoľvek im ústava umožňuje urobiť, to aj urobiť smú ... Rovnako sa ľudia stávajú ľahostajnými voči tomu, koho pošlu do zákonodarného zboru; príliš často s radosťou hlasujú za ľudí, ktorým by dôležitú súkromnú záležitosť nezverili, a keď títo nehodní ľudia prijmú hlúpe a zlé zákony a súdy zasiahnu a tieto zákony neuplatnia, ľudia sú radi, že týchto zopár múdrych pánov v talári je tak ochotných ich chrániť pred ich priamejšími zástupcami. Nemali by sme zabúdať, že s výkonom súdnej kontroly ústavnosti, aj keď je nevyhnutný, je vždy spojené vážne zlo, a to také, že náprava chýb zákonodarcu prichádza zvonku, a ľudia tak prichádzajú o politickú skúsenosť a morálnu výchovu a impulzy, ktoré pochádzajú zo súbojov, vedených bežným spôsobom, a z nápravy vlastných chýb vlastnými silami. Tendencia mať bežný a jednoduchý prístup k tejto významnej úlohe súdov, dnes až trestuhodne bežný, umenšuje politický potenciál ľudu a umŕtvuje jeho zmysle pre morálnu zodpovednosť." (THAYER).

 Efektom, na ktorý si možno budeme musieť začať zvykať, bude zvýšená tendencia k  hľadaniu mimoprávnych nástrojov seba-regulácie spoločenstva, so všetkými dôsledkami, ktoré to bude mať pre sociálny zmier, pre ochranu slabších, pre schopnosť štátu presadzovať - a našu ochotu zmierovať sa a poslúchať - rozhodnutia, prijímané bez našej účasti alebo dokonca v priamom rozpore s jej výsledkami. „Demokracie žijú z myšlienky, kľúčovej pre proces získavania súhlasu ovládaných, že väčšina má konečnú právomoc nahradiť tých, ktorí rozhodujú a odmietnuť ktorékoľvek z ich rozhodnutí." (BICKEL) Ak začnú žiť z myšlienky, že nemá význam niekoho nahrádzať, pretože posledné slovo moci je opodstatnené samým sebou, t.j. dohodou technicky kompetentných a preto úzko vymedzených interpretačných spoločenstiev namiesto dohody nositeľov práva na poskytovanie súhlasu, prestanú byť hodné svojho označenia.

 

Tak sa mi nejak zdá, že už sme na ceste od demokracie ďalej, ako na ceste k nej. A široko-ďaleko žiadna občerstvovacia stanica, kde by si človek mohol oddýchnuť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?