Oranžové z neba

Autor: Radoslav Procházka | 15.5.2012 o 15:26 | (upravené 15.5.2012 o 15:32) Karma článku: 17,22 | Prečítané:  10720x

Predniesol som v rozprave k vládnemu programu také tie patetické krasorečičky, na ktoré ste odo mňa už zvyknutí. Ale z toľkých strán ma za ne tľapkali po pleci, až som si povedal, že to zavesím aj sem, už som to napokon raz urobil. Držme si palce, priatelia.

 

V tomto čase a za týchto okolností aj mne samému príde trochu komické hlásiť sa o slovo k programu, ktorý už o chvíľu prejde pohodlnou väčšinou. Ale nechal som sa tou štátotvornou atmosférou uniesť, spoliehajúc sa pritom na to, že prinajmenšom môj vzácny kolega pán poslanec Číž ma pochopí, on veľmi dobre pozná, aké to je, keď človeka premôže presila myšlienok a jedna cez druhú sa ozlomkrky derú von.

Pravica v tomto štáte nikdy nemala väčšinu, takú tú pevnú, masívnu väčšinu, ktorá činí vládnutie nielen technicky, ale aj mentálne pohodlnejším. V tomto národe ju za ostatných dvadsať rokov boli schopní získať dvaja muži, Vladimír Mečiar a Vy, pán predseda vlády. Na margo nástupu Vašej prvej vlády som koncom roku 2006 napísal do súhrnnej správy o stave spoločnosti okrem iného aj toto: „Ak k pojmu právny štát pridáme aj jeho dôležité adjektívum „demokratický", má podobný pozitívny význam tiež skutočnosť, že sa zmenšila priepasť medzi očakávaniami adresátov výkonu verejnej moci a jej skutočným obsahom. Podstatou demokracie je aspoň rámcový súhlas tých, ktorým sa vládne, so spôsobom, akým sa vládne. V niektorých prvkoch priam euforická podpora, ktorú verejnosť vo vzťahu k novému premiérovi prejavuje, kladie v tomto zmysle isté základy pre proces postupného stotožňovania sa občanov s ich dočasnou mocenskou reprezentáciou."

S takou mimoriadnou podporou, akú ste získali vo voľbách a akú Vám občania SR naďalej prejavujú, rastie v priamej úmere aj zodpovednosť. Vládny program, o ktorom dnes rokujeme, vo mne vzbudzuje obavy, že si mieru zodpovednosti, akú dnes za tento národ a štát nesiete, neuvedomujete v rozsahu, v akom si ju uvedomiť potrebujete.

Kto, ak nie nositeľ takmer ústavnej a veľmi homogénnej politickej väčšiny, a kedy, ak nie na samom začiatku svojej vlády, by mal mať odvahu povedať ľuďom pravdu o dobe, ktorá ich čaká a nárokoch, ktoré na ich doterajšie zvyky a očakávania bude táto doba klásť. Nerobíte to, a namiesto toho im tvrdíte, že, citujem, vláda skvalitní priebeh podnikania, či že „vláda istôt pre občanov zabezpečí trvalý a udržateľný hospodársky rast."

Iste, niektorým osobám so širokým záberom obchodovania so štátom sa priebeh ich podnikania skvalitní, s tým sa tak akosi počíta. Vo všeobecnosti však v ľuďoch prehlbujete ilúziu, že subjekt typu vláda Slovenskej republiky vôbec dokáže mať  pod kontrolou veci typu hospodársky rast, že to, ako sa ľudia a podniky budú mať, nie je najmä výsledkom bezpočtu spontánnych interakcií medzi nimi, ale výsledkom osvietených rozhodnutí politickej a byrokratickej mašinérie. Prehlbujete ilúziu, že sociálny štát je na dosah ruky, len nepoľaviť v predsavzatiach, že to, čo vydávate za istoty, dokážete premeniť aspoň na reálnu nádej na ne. Lenže toto nie je komiks, a vy nie ste Rodinka úžasných.

Keď ste v roku 2008 hovorili verejnosti, že kríza sa nás nedotkne, dalo sa to vzhľadom na nedostatok bezprostrednej skúsenosti s jej priebehom ešte pochopiť. Ale dnes je Vaša neochota upozorniť ľudí na potrebu pripraviť sa na zásadné, štrukturálne zmeny sociálno-ekonomických súradníc našej reality trestuhodná. Tie súradnice začínajú kmitať vo frekvencii, aká ohrozuje stabilitu samých základov tohto spoločenského usporiadania a ešte dlho to bude už len horšie.

Aby sme si rozumeli, ja neordinujem žiadne porazenectvo ani odovzdanosť. Naozaj nie. Strašiť teraz ľudí hrozbou nejakej implózie systému by bolo kontraproduktívne a nijako k tomu nenabádam, naopak. Ale medzi alarmizmom na jednej strane a chlácholením sladkej nevedomosti ľudu na strane druhej je predsa len dosť veľká priepasť na to, aby ste sa ju pri tejto viac-menej ceremoniálnej príležitosti pokúsili aspoň čiastočne preklenúť.

Podstatnú časť vládneho programu však tvorí balast, ktorý nepotrebujete ani vy, ani my, ani nikto a už o rok si naň nikto ani nespomenie. Ja veľmi dobre rozumiem rituálnej povahe predkladania vládneho programu a tento rituál v plnom rozsahu rešpektujem. A tak, ako by som si nedovolil Vás poučovať, čo treba robiť, nedovolím si ani vyčítať Vám, že v tom programe je niekoľkonásobne viac, ako doň dnes, v máji 2012 patrí. Mám len jednu prosbu: dajte mne a ľudom, ktorí na Slovensku žijú, pocit, že vôbec tušíte, čo za mraky sa nám to zatiahli nad hlavou a že máte aspoň približnú predstavu o tom, ako na krúpy, ktoré sa z nich spustia, budete reagovať. Lebo ak by som mal vychádzať iba z tohto programu, tak tú predstavu nemáte. Viacero Vašich reakcií, ktoré ste adresovali predchádzajúcim rečníkom, svedčí o tom, že si uvedomujete aspoň potrebu si túto predstavu v blízkej budúcnosti urobiť.

Veľmi si želám, aby som mýlil a aby trajektória, ktorú ste pár ťahmi naznačili vo vládnom programe, mala nejaký reálny zmysel. Veľmi si to želám. Všetci sme tu v prvom rade občanmi a až v druhom rade ich dočasnými zástupcami a kompetentná vláda je v našom osobnom záujme. Súčasťou tej kompetencie je ale aj schopnosť ujať sa vedenia štátu spôsobom, ktorý predíde šokovým zlomom v kolektívnom vedomí národa. Čím sa dostávam k tomu, čo na Vašom programe oceňujem najviac, a to je ambícia budovať súdržnú spoločnosť. Akurát že spôsob, akým to chcete robiť, nemôže fungovať.

Nejde mi teraz o to, že sociálne súdržnú spoločnosť tu idú budovať ľudia s tými najostrejšími lakťami v štáte. Ide mi skôr o to, že súdržnosť sa nedá budovať zhora,  daňovou smršťou proti strednej triede či papierovými reguláciami súkromnoprávnych vzťahov. Súdržná spoločnosť, to je, napríklad, ľudiaľudom.sk, to je Šobov spolu, to sú každodenné sebazaprenia, ktoré, ak majú pretrvať, potrebujú motiváciu, potrebujú perspektívu vlastného zmyslu. Ten zmysel sa však už dnes hľadá veľmi ťažko. Chcieť totiž od ľudí, aby z vlastného potu vykrývali straty, ktoré tento štát ročne utrpí v dôsledku korupcie a plytvania (a platinových sitiek sa to týka rovnako, ako nástenky) je donebavolajúca ohavnosť, je to to isté, ako chcieť od človeka, ktorého za bieleho dňa olúpia, aby ešte zaplatil pokutu za to, že sa olúpiť nechal.

A pritom sa stále zastrájate tým, že na vaše opatrenia nebudú doplácať tí, ktorí za dlhovú krízu nemôžu. Lenže ľudia, ktorí s vyhrnutými  rukávmi makajú na základnom zabezpečení svojich rodín naozaj nie sú zodpovední za to, že tento štát stráca na korupcii a zlých rozhodnutiach stovky miliónov eur ročne. Robiť z týchto ľudí hostiteľov pijavíc, prisatých na verejné peniaze nie je budovanie súdržnej spoločnosti, ale prehlbovanie lúpežnej povahy tohto štátu. Súdržná spoločnosť, to fakt nie je lavína daní, ktorá z ľudí, s vyplazeným jazykom živiacich svoje rodiny, urobí symboly luxusnej záhaľky len preto, že každý mesiac prácne skladajú euro k euru na hypotekárnu splátku na sídliskový trojizbák.

Pred pár týždňami uplynulo sto rokov od potopenia sa Titanicu. Dlhé roky panoval mýtus, že pri záchrane dopadli najhoršie pasažieri z najnižšieho sociálneho poschodia, z tretej triedy. Omyl, najhoršie dopadla stredná vrstva, pasažieri z druhej triedy, ktorých šanca na prežitie bola približne polovičná oproti šanci ľudí ešte o palubu nižšie. Môžem len špekulovať, samozrejme, ale týmto ľuďom azda ublížila ich prílišná dôvera v to, že vrchnosť ich predsa nemôže len tak obetovať, že existuje nejaká základná solidarita nielen v nárokoch, ale aj vo vzájomných záväzkoch medzi jednotlivými vrstvami komunity. Dnes sa príslušníci strednej vrstvy stávajú tými, kto má prispievať tak na finančne náročné koníčky miestnej oligarchie, ako aj na základné životné potreby nízkopríjmových alebo na dávky odkázaných spoluobčanov. Lenže kvalita života je v každej jednej spoločnosti priamo úmerná priestoru, ktorý štát strednej triede nechá na jej vlastný rozvoj. Ak budete práve na jej úkor pestovať vzťahy iba s oboma pólmi sociálnej vertikály, len tým urýchlite beztak sa blížiacu radikalizáciu vzťahov, ktorá mnohých ľudí zbaví aj tých zábran, ktoré ešte jeden voči druhému majú. A o tom, že nás rast sociálneho napätia čaká, nič nesvedčí lepšie, než pohľad za vlastné hranice, a to ktorýmkoľvek smerom si vyberiete. Alebo sa stačí vydať na východné Slovensko, teraz, keď vďaka programu Vašej prvej vlády máme už dva roky dostavanú diaľnicu do Košíc, je to len pol dňa adrenalínovej cesty. Na niektorých miestach nielen v priestore, ale aj v čase.

Treba zároveň povedať, drahé kolegyne a kolegovia v opozícii, že k mandátu, ktorý sme od strednej vrstvy v roku 2010 dostali, sme sa správali s dešpektom, až sme ho napokon úplne pohúžvaný zahodili do koša. Za fakt, že dnes sa štát môže s chuťou zahryznúť do krku práve pasažierom z druhej triedy, nesieme hlavnú zodpovednosť my.

Keď som Vašu vládu na svojom skromnom hravom blogu nazval retrovládou, nemyslel som tým, že by ste tesilovo pôsobili navonok. Kdeže, väčšina z vás vyzerá čoraz lepšie. Lenže budovateľská mentalita vášho programu na mňa pôsobí ako z čias, keď sa ešte dalo veriť, že politici a byrokrati vedia, čo majú robiť, len ich treba nechať a spoľahnúť sa, že pod ich vedením to už len nejako dopadne. Tie časy sú preč a to hlavné, čo vláda potrebuje urobiť,  je vtiahnuť ľudí späť do verejného priestoru, dať im pocit, že tento štát, to nie je len neefektívny vyberač, rozšafný správca a nespravodlivý distribútor ich daní, ale že je to ich spoločenstvo, ich vlastné, permanentne obnovované dielo, ktoré môže uspieť iba ako výsledok ich spoločnej účasti na ňom.

Viem, odkazujete v samovládnom programe aj na sociálny dialóg, aj na potrebu podpory rodiny. Z tých opatrení, ktorých návrhy za tých niekoľko týždňov stihli presiaknuť von, však vyplýva skôr opak. My nemáme príliš veľa tradícií, ktoré by mohli inšpirovať aj okolitý svet, ale niekoľko ich predsa len máme. Jednou z nich je tradícia silnej spolupatričnosti viacgeneračných rodín, kde starí rodičia nielen osobne, ale často aj finančne pomáhajú svojim deťom a vnúčatám alebo kde naopak deti v produktívnom veku venujú časť svojej energie a času starostlivosti o svojich rodičov. Vy ste slovami svojho ministra financií avizovali úmysel zdaniť ešte aj to posledné štádium medzigeneračnej solidarity v rámci rodín a tej najohrozenejšej sociálnej skupine vôbec, mladým rodinám, hrozí, že zostanú stáť samé na mraze. Na splnenie záväzku, že, citujem zo strany 17, vláda zabezpečí obnovu prirodzenej reprodukčnej rovnováhy, Vám tak zostane už len priamo v teréne nasadiť Borisa Kollára.

Vašou dlhodobou programovou ambíciou - a úplne legitímnou - je silnejší, väčší štát. Mojou, resp. našou ambíciou je silnejšia spoločnosť, a teda silnejší občan, silnejšia rodina, silnejšia obec. A napokon aj silnejší štát, ale nie ako predpoklad silnejšej spoločnosti, ale ako jej dôsledok. A zároveň nie ako cieľ sám osebe, ale ako prostriedok, ako prostriedok účinnejšej ochrany slobody, bezpečnosti a prosperity jeho občanov. Zdola nahor, rešpektujúc tradície silnej rodiny a budujúc nové tradície silných lokálnych, stavovských, generačných a inak definovaných spoločenstiev, preberajúcich zodpovednosť za verejný priestor.

Táto vláda, aj keby mala tých mandátov za chrbtom stopäťdesiat, nezabezpečí trvalý hospodársky rast, pretože to nedokáže žiadna vláda na svete, ani keby ju viedol Chuck Norris, azda jediný superhrdina, ktorý je rovnako ako Vy schopný za rok znížiť cenu plynu na desatinu. Ale môže sa jej podariť, ak jej na tom naozaj bude záležať, zasiať v ľuďoch semeno dôvery v predstavu, že verejná služba nie je služba verejnosti papalášom, ale naopak, a že súcitná spoločnosť je aj pre tých úspešných užitočnejší projekt ako sociálny darwinizmus. Chce to jednu vec, jednu jedinú: odstrániť z verejného života všetky známky toho, že sa , obrazne povedané, oplatí predbiehať sa v rade, že sa oplatí jazdiť načierno. To je spoločnosť panického davu, kde musíte šliapať po druhých, aby ste sami neboli ušliapaní, a presne taká sa vám podarí, ak pre Vás nástrojom budovania súdržnosti zostanú len nové dane a znárodňovanie súkromných úspor.

Úprimne ma mrzí ten mentorský tón, ktorý z toho občas presvital, viem, že sa do týchto okolností vôbec nehodí. Takže ešte tri vety. Práve v časoch, keď rastie tlak vonkajších hrozieb, majú spoločenstvá vyššiu schopnosť zhodnúť sa na svojich základných cieľoch a zomknúť sa pri ich realizácii. Odstraňovanie neférových nerovností v nárokoch a záväzkoch je ušľachtilý cieľ, pri napĺňaní ktorého sme aj my pripravení pomôcť. To, že sa dnes nezhodneme v názore na to, ktoré prostriedky sú tými najvhodnejšími, nemusí byť na prekážku spoločného úsilia, ak sa zbavíme vzájomných predsudkov, nevraživosti a tendencie pokrikovať po sebe zo straníckych zákopov. Lebo hromy síce nad Tatrou ešte nepočuť, ale už sa blýska a my, ktorých vlasťou je Slovensko, sa budeme vzájomne potrebovať viac, než sme doteraz boli zvyknutí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?