V zóne zázrakov

Autor: Radoslav Procházka | 8.3.2012 o 10:41 | (upravené 8.3.2012 o 11:30) Karma článku: 13,12 | Prečítané:  2405x

Väčšinou, keď sa vydávam sem, vydávam sa ďaleko za hranice svojej zóny pohodlia. Ale vraj beyond your comfort zone is where magic happens, a tak som tu znova, v magickej zóne porozumenia a vzájomnej priazne. A veď nič zvláštne, len taká oneskorená mini-reportáž z prvého ročníka World Forum on Governance.

V Prahe to bolo, robil to Brookings Institute, hľadali sa najvhodnejšie modely dobrého spravovania štátu a za Slovensko tam boli Zuzana Wienk, Daniel Lipšic a ja. Tí, ktorí budete napriek tejto informácii čítať aj ďalej, sa nedozviete nič viac, len náznak jednej z téz, ktoré som na workshope o boji proti korupcii dal do pľacu ja, a niekoľkých téz, ktoré dali do pľacu iní účastníci. V takej hrubej, nesúrodej forme.

 

Spoločné je cudzie

Téza prvá, čiže odpoveď na otázku lídra panelu, či sa v boji proti korupcii treba sústrediť na prevenciu alebo na represiu: podľa toho, o aké kultúrne kódy sa korupcia opiera a z akého sociálno-psychologického zázemia vyviera.

Zoberte si Slovensko. Tu má boj proti korupcii, alebo vytváranie jeho zdania, špecifickú podobu v tom, že sa lieči čosi, čo nie je vírusom, infikovaným zvonku (napríklad eurofondmi, ako sa často tvrdí), ale je zažraté v samom tkanive spoločnosti a spoluvytvára jej identitu.

U nás sa verejné zdroje nepovažujú za čosi, čo je spoločné a teda niekomu skutočne patrí, ale za čosi, čo tak ozajstne nepatrí nikomu - preto sa neschopnosť a neochota vziať si zo spoločného, keď je príležitosť, považuje sa okrádanie vlastnej rodiny a za niečo, z čoho vás naopak radi vyliečia ďalší, ktorí stoja v rade.

Prečo si teda nevziať, ak má človek všetky dôvody si myslieť, že si to napokon aj tak vezme niekto iný, s menším rozsahom zábran a menej naivný v predstave, že príkladmi, ktoré priťahujú, sú na Slovensku príklady poctivcov, ktorí z politiky odchádzajú rovnako chudobní či bohatí, ako chudobní či bohatí do nej prišli, a nie príklady šikovných, ktorí vedeli pomôcť sebe aj svojim blízkym. Inými slovami, klasická dilema platiaceho pasažiera, ktorý vidí, že spoluplatiacich (t.j. dodržiavajúcich pravidlá a majúcich morálne zábrany) je čoraz menej a čierni pasažieri sú čoraz odvážnejší.

 

V Dillí ako v Bratislave

Odbočka: oni vlastne ani nie sú vnímaní ako čierni pasažieri, oni len pred lojalitou k spoločenstvu, ktoré si ich vybralo na správu svojich zdrojov, uprednostňujú lojalitu k rodine, známym, klanu, a tak ďalej, čím širší je okruh adresátov ich „pomoci", tým väčšiu úctu vo svojom okolí požívajú. Podľa mňa to poznáte aj z vlastného okolia.

Veľmi dobrú anekdotu na doplnenie mojej tézy ponúkol chlapík, ktorý do Wall Street Journal píše o Indii a Pakistane: stál v mimoriadne dlhom rade na letisku tuším v Dillí, keď ho tesne pred okienkom predbehol pár, pani v uniforme a jej mladší sprievodca. Keď sa západniarskymi móresmi nasiaknutý čávo veľmi nahlas rozhorčil a protestoval, nechápavo sa bránila: ale veď ja pracujem v menežmente letiska a toto je môj syn, čo by som to bola za matku, ak by som mu nebola schopná takto pomôcť. Morálne ponaučenie prišlo až s reakciou ľudí, ktorí stáli za našim bojovníkom proti korupcii: ale veď tá pani má úplnú pravdu, každý z nás by predsa urobil to isté, daj jej pokoj.

 

Z trolejbusu na chodník

V situácii, keď sa platba za jazdu - prinajmenšom v prostredí, ktoré pravidlá vytvára - považuje za slabosť a jazda na čierno za adrenalínový šport, spojený s vysokou mierou uznania, je prevencia podstatne menej účinnou taktikou, ako represia. Samozrejme, že prevencia je dôležitá, už len preto, že vo vhodnej forme (viazanie účinnosti zmluvy na jej zverejnenie, napríklad) významne zvyšuje šance na detekciu. Je to podobné, ako keď si pasažier musí kúpiť lístok už pri nástupe do trolejbusu - pravdepodobnosť, že prekĺzne bez platenia, je podstatne menšia, ako keď sa to nechá na náhodnú kontrolu.

Ale niekedy je pri dverách príliš veľká tlačenica na to, aby sa mohol kontrolovať každý alebo je pasažier dosť mocný na to, aby sa ani predbežnej kontroly nebál. Práve preto sa mi zdá, že od myšlienky na čiernu jazdu jej adeptov nič neodradí tak dobre, ako to, keď niekoho bez lístka uvidia vyletieť von na chodník. A ešte lepšie by bolo, ak by to, o čo sme ako dopravný podnik prišli, musel aj vrátiť, ale to už si prihrievam vlastnú polievku zákona o hmotnej zodpovednosti. (A keďže som zložil pioniersky sľub, že na stredopravých kolegov nijako útočiť nebudem, nebudem ani vysvetľovať, kvôli komu táto polievka vychladla a kto mi vzal dobrý dôvod ho voliť.)

V skratke, ak korupcia nepredstavuje odchýlku od paradigmy, ale len jednu z paralelne pôsobiacich paradigiem, je represia účinnejšou cestou k jej kynoženiu, ako osveta, prevencia a podobne. Ja si totiž fakt myslím, že už sme ako spoločnosť v štádiu, keď na to, aby potenciálni páchatelia korupcie nemohli žiť s vedomím, že riziko trestu je príliš nízke, aby sa vyrovnalo nádeji na zisk, už raz musí isť niekto reálne sedieť. Nie ako obetný baránok, ale ako pastier týchto obetných baránkov.

 

Prehľad tlače

Práve, keď som začal rozpisovať svoju druhú tézu (zdanlivo úplne absurdnú: na Slovensku ponuka protikorupčnej politiky prevyšuje dopyt po nej), uvedomil som si, že už je to dlhé a že keď ju rozpíšem niekedy inokedy, len si tým doprajem ďalší pobyt v tejto zóne zázrakov.

A tak mi dovoľte sa na dnes rozlúčiť výberom z „inzertnej" tlače, ktorému neviem odolať, prepáčte.

Daniel Hevier, básnik a spisovateľ: Môj postoy k voľbám je priamočiary, hoci sa vyvíjal, tak ako sa menila situácia. Najprv som bol rozhodnutý voľby prvý krát v živote ignorovať. Keď sa objavila iniciatíva Obyčajných ľudí, tak som bol rozhodnutý voliť kandidátov KDS a niektoré nezávislé osobnosti. Po udalostiach v hnutí som od tohto rozhodnutia ustúpil. Dnes idem voliť KDH, nie kvôli strane a jej nomenklatúre, ale kvôli ľuďom ako Daniel Lipšic, Radoslav Procházka, Marián Kvasnička či Jozef Mikloško, ktorých budem aj krúžkovať.

Petr "Koňýk" Schredl, spevák, Zóna A: Voliť pôjdem, ale po odchode členov KDS z kandidátky Obyčajných ľudí ešte stále neviem koho. Rozhodujem sa medzi KDH a Zmenou zdola. Pravdepodobne to u mňa vyhrá KDH, tak potom budem určite krúžkovať Radoslava Procházku a Tibora Hlavatého. (www.postoy.sk)

 

Tibor Hlavatý by si svoj zázrak zaslúžil.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?