Spoločenstvo kruhovej obrany

Autor: Radoslav Procházka | 3.2.2012 o 16:11 | Karma článku: 18,39 | Prečítané:  5197x

Rozumiem tomu anti-establišmentovému zápalu, ktorý sa nám vo vlasti rozhorel a v mnohom tento zápal zdieľam. Ale varujem pred niektorými jeho prejavmi, z dvoch dôvodov. Ten prvý sa týka starosti o moje ego, ten druhý starosti o tie vaše.

 

Všimol som si, že viacerí moji kamaráti a známi - najmä tí s dosahom na verejnú mienku - sa dnes vo svojich poloverejných prejavoch na sociálnej sieti utiekajú k takej tej zovšeobecňujúcej skepse, v zmysle že nič nemá zmysel, všetci kradnú, niet koho voliť, všetci sú rovnakí, a tak ďalej, poznáte to z vlastného okolia alebo aj od seba samých.

Cosi fan tutti

Niet tak rozdielu medzi zverejňovaním zmlúv a ich utajovaním, medzi stíhaním korupcie a zastavovaním jej stíhania, medzi normálnou súťažou a jej karikatúrou, niet rozdielu medzi Beblavým a Štefanovom, ani medzi Harabinom a Laukovou. Všetci sú rovnakí.

Paušálna nedôvera voči všetkým príslušníkom verejnomocenskej triedy, bez ohľadu na ich konkrétne skutky, má dva efekty. Prvým je to, že zbavuje významu osobnú zodpovednosť tých, ktorí by ju naozaj mali niesť. Oni potom nie sú zodpovední osobne a priamo, za to, čo urobili alebo naopak neurobili, hoci mali; oni sú zodpovední práve a len z titulu svojej príslušnosti k triede a za túto príslušnosť. Z tej sa ale vyhovoria podstatne ľahšie, ako z tej osobnej.

Iste, ak by sme si mohli vybrať iba medzi kolektivizáciou zodpovednosti a absenciou akejkoľvek osobnej zodpovednosti (čiže ak nie je priamo zodpovedný nikto, sú zodpovední všetci), som za, proste smola, nastúpil som do vlaku, v ktorom už nikto nebude kontrolovať, kto si lístok kúpil a kto sa vezie načierno. Ale úprimne si myslím, že ešte stále pred takýmto výberom nestojíme, že ešte stále si s čistým svedomím vieme vybrať aj medzi kolektivizáciou zodpovednosti a jej zosobnením.  Tu sa hlásim k tej druhej možnosti.

Dôsledkom zovšeobecňujúceho odmietania každého nositeľa verejnej, s prepáčením, služby ako buď zlodeja alebo jeho zbabelého spolupáchateľa je totiž to, že sa ním oslabujú uzlové body  pozitívnych motivácií. Tu nasledovali asi štyri učené odseky z morálnej filozofie a citát Paula Ricoeura, ale zakaždým sa mi napokon zvrhli na ďalšiu pochvalu jednému z mojich kolegov, takže ich ruším a posúvam sa k tomu, čo ma trápi viac, ako triedny determinizmus a nedostatok uznania tým, ktorí ho potrebujú nie pre dobrý pocit, ale pre kultiváciu vlastného odhodlania.

Bezmoc bezmocných

Trápi ma to, že v dôsledku neochoty a/alebo neschopnosti rozlišovať v obsahu a účinkoch osobných postojov ukladáme do nášho spoločného (pod)vedomia vrstvy, ktoré v čase erupcie ublížia v prvom rade tým, ktorí si to nezaslúžia, oným „náhodným okoloidúcim" veľkých dejín, ktorí nimi prechádzajú tak, že chodia do školy či do práce, platia si hypotéku alebo stavajú svojpomocne s rodinou, starajú sa o deti či o rodičov, futbal, posilka, televízor, pivečko s kamarátmi, kino s kamarátkami, niektorí autom iní trolejbusom, niektorí sami iní v páre, všetci za vlastné a s nádejou, že sa oplatí byť dobrý.

Sociálno-psychologické sedimenty slepého hnevu ale rozpošlú do sŕdc a do hláv iný odkaz: všetci, ktorí niečo majú, to ukradli, takže im to vlastne nepatrí a je spravodlivé im to vziať, hoci aj násilím, resp. všetci, ktorí si myslia niečo iné, ako výbor na obranu revolúcie sú zradcovia a treba ich umlčať. Ak sa vám zdá, že teraz hovorím ako polepený buržuj, prosím. Ja len že násilím si to budú brať tí, ktorým nevadí, že sa „hore" kradne, ale že nemohli kradnúť aj oni, ktorých neškrie systém, ale nedostatok vlastnej príležitosti sa na ňom podieľať. Skratka typu „všetci sú rovnakí, na všetkých vidly" v konečnom dôsledku vždy viac pomohla tým bez zábran, než tým, ktorí si odmeriavajú váhami vlastného svedomia.

Aby sme si rozumeli, ja nepopisujem klinické príznaky súčasných protestov, a už vôbec nie zloženie jeho účastníkov, naopak. Ja hovorím o sedimentoch, ktoré sa cez emóciu „kašlať na zajtra, hlavne nech dnes v plameni vzbury zhoria tí zlí" ukladajú v spoločnej duši ako popolček, do ktorého potom stačí dúchnuť, aby sa oheň z neho rozniesol po strechách nevinných. Takto to poviem, to hlavné: Golem slovenskej „ulice" bude potrebovať a bude si pýtať svoj šém; ak bude zdrojovým kódom toho šému agresivita, obráti sa proti vlastným tvorcom, o tom som presvedčený.

Spolu?

Dnes sa ako návod na prežitie často ponúka budovanie pevnosti okolo vlastného priestoru, obrazne aj doslova povedané studňa, pole, zbraň. Moje humno je môj štát, a Darwin je môj boh, boh múch. Presný opak tohto návodu, len inými slovami a v iných skutkových kontextoch, forsírujem odvtedy, čo sa mi prvýkrát tak naozaj zazdalo, že prichádza čas robiť kontra-intuitívne veci; namiesto utiekania sa do uzavretých komunít rozširovať a spevňovať siete, ktoré nás viažu s okolím a jeho zdrojmi, namiesto emigrácie do sveta pohodlných abstrakcií sa znova učiť zručnostiam zdieľania konkrétneho (konkrétnej obživy, konkrétnej bezpečnosti, konkrétnej sily), namiesto predbiehania sa v lineárnom rade ho preusporiadať do kruhu, z ktorého má k spoločnému ohňu každý rovnako blízko.

Namiesto vzájomnej manipulácie sa od piky učiť žiť spolu. Nie vedľa seba, spolu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?