Na počesť Hermiony G.

Autor: Radoslav Procházka | 9.12.2011 o 16:10 | Karma článku: 13,14 | Prečítané:  6868x

Azda je to degeneratívnym vplyvom prostredia a azda mojim vnútorným nastavením hľadať na všetkom nejaký únik k pozitívnej perspektíve, ale začínam si myslieť hrozné veci. Napríklad to, že z niektorých našich národných neduhov sa za istých okolností môžu vykľuť aj prednosti. Hrozné, veď hovorím.

Núdzový štát

Zoberme si, povedzme, fakt, že štát dáva ľuďom čoraz menej dôvodov robiť si ťažkú hlavu z toho, čo po nich chce. Iste, že je to problém, často veľký problém; napríklad, keď človeka prichytia s lupom na chrbte a štát mu dovolí, aby si ho najskôr zložil v nejakej garáži, čo-to si z neho odsypal a na to, aby smel lúpiť ďalej, len inak, nemusí ani kajúcne zažmurkať očami, stačí, keď povie, že dukáty našiel po ceste; alebo keď človeka, podozrivého z tých najhorších zločinov, o tri týždne niekto, kto má v ruke ten správny štempel, pustí von, nech si to s potenciálnymi svedkami vydiskutuje z očí do očí; alebo keď... no veď to by sme tu boli dlho, keby som mal pokračovať.

Ale zoberme si na druhej strane fakt, že taký núdzový stav, keď má štát nad občanmi podstatne viac moci, ako by za normálnych okolností mať smel, si v zásade nikto ani nemal prečo všimnúť. Stačí rýchla péenka kvôli stresu a celá mašinéria sa začne tváriť, že je úplne bezmocná. Človeku štát nariadi pracovnú povinnosť, ktorej nesplnenie teoreticky trestá aj odňatím slobody, ale je mu následne úplne jedno, kto sa jej ako chopí. Sceš, dondi, nesceš, nahaj tak.

You wanna wrestle me?

Mali sme tu kamionistov, na ktorých štát pôvodne robil rovnaké ramená, ako Andy Kaufman na Jerryho Lawlera http://www.youtube.com/watch?v=1uQlB99WCuk, len aby po troch dňoch zhustenej premávky zacúval pekne späť do svojho tlačovkového depa. Pretláčačka s lekármi pripomínala legendárny súboj Lawlera s Kaufmanom http://www.youtube.com/watch?v=lKqiLCtF8I8 ešte viac. [Poznámka pre útlocitných: wrestling je choreografia, aj keď ho robí Mickey Rourke, a Kaufman zomrel na rakovinu, nie na zlomené väzy.]

Bez ohľadu na to, ako veľmi cerí zuby, na štát jednoducho niekedy stačí zahavkať a on sa so stiahnutým chvostom vráti pekne do búdy. A vám sa možno zdá, že sa na to sťažujem. Vôbec nie. Skôr sa mi zdá, že hoci v blízkom i vzdialenejšom okolí rastie dopyt po mocensky efektívnejších a koherentnejších (rozumej autoritatívnejších) režimoch, tak u nás, zdá sa, tieto obavy zatiaľ mať nemusíme. Jasné, časť národa kričí "aj mňa, aj mňa odpočúvaj, ani ja nemám čo skrývať" a ak dostane príležitosť, bude kričať "aj hentoho vylátaj obuškom, aj on sa motal, kde nemal", ale čoraz väčšej časti musí byť zrejmé, že tento establišment - ak teda nerátam Danov súboj s chobotnicou - nemá rukáv, z ktorého by dokázal vytiahnuť tvrdú ruku. Chvála Bohu, samozrejme, hovorí vo mne doktor Jekyll.

Jánusova druhá tvár

Pán Hyde je, naopak, skeptický a zdá sa mu, že tento národ, akokoľvek holubičí, má poriadok predsa len radšej ako žúrku, na ktorej sa každý sám obslúži z toho, čo je poruke. A že keď mu ten poriadok nezabezpečí štát, bude hľadať iné jeho zdroje. A že tieto zdroje tak nejak z povahy veci môžu mať tendenciu prerásť ľudu cez hlavu. Ono totiž seba-evakuácia občanov do vlastných "priestorov", kde im štát má dať pokoj, potencuje nielen samosprávne úsilie v jeho najpravejšom slova zmysle, ale prebúdza aj darwinistické sklony k presadeniu vlastných záujmov spôsobom, ktorý nič necharakterizuje lepšie, ako úplná strata zábran.

Tu by mala nasledovať kompetentná sociologická analýza príčin a následkov straty pocitu, že existuje nejaká spoločná autorita, ktoré kontroluje dodržiavanie svojich vlastných pravidiel, ale namiesto nej nasleduje toto: Svojho času robila únia takú kolekciu pohľadníc, na ktorej mali jednotlivé národy čo najvtipnejšie zobraziť nejaký negatívny stereotyp o sebe. Taliani si, napríklad, urobili srandu tuším zo svojej nedochvíľnosti, Holanďania z lakomosti, a tak podobne. My sme sa, s totálnym nedostatkom seba-irónie, zobrazili ako "príliš pohostinní", pričom ja osobne by som nás pod heslom "ohľaduplný ako Slovák" stvárnil, ako si lakťami, majúcimi podobu tristo koní pod veľkou čiernou karosériou, razíme cestu cez priechody pre chodcov a ostatné otravné prekážky.

To je mém (http://sk.wikipedia.org/wiki/M%C3%A9m), ktorý je typický pre všetky spoločnosti, trpiace syndrómom instant gratification, ale u nás sa mu vďaka nedostatku detských izieb (http://de.wikipedia.org/wiki/Kinderstube, tretia odrážka) darí obzvlášť dobre. No a keď sa táto potreba okamžitého uspokojenia spojí s absenciou autority, spôsobilej účinne dozerať na dodržiavanie spoločných pravidiel, ako ďaleko je k ére, v ktorej si jednotlivé vrstvy ľudu budú svoje potreby - mnohé z nich úplne legitímne, typu základná bezpečnosť - uspokojovať v poradí podľa, napríklad, hrubej sily, ktorú budú vo svojom mene vedieť nasadiť? Koľko ešte zlyhaní, kým si à la carte nezačneme súkromne objednávať okrem lekárov a učiteľov aj štátnych úradníkov a brachiálne zložky? Myslím húfne, nie po jednom či po skupin(k)ách, to už sme začali.

Draft Harryho Pottera

Nič, už som sa znovu rozbehol inam. Čiže späť. V tomto našom národno-štátnom spoločenstve dominuje preferencia pre tzv. mäkké interakcie, viac si chceme v rámci klanu, rodiny, stavu pomáhať, než sa konfrontovať a formálna autorita neosobných pravidiel pre nás znamená podstatne menej, ako neformálna autorita konkrétnych osôb. (Pred desiatimi rokmi som to nazval preferenciou pre byzantský vzťah k moci a celkom sa to chytilo.) Za istých okolností - napríklad v situácii rozkladu alebo oslabenia tradičných verejno-mocenských inštitúcií - môže mať negatívna tendencia k rodinkárstvu a k pestovaniu neformálnych sociálnych väzieb ako toho skutočného decízneho fóra aj pozitívny efekt, pretože jednu sieť zabezpečovacích a poriadkových autorít relatívne plynule nahradí iná. Za tých istých okolností však môže v kritickej mase ľudí prevládnuť aj Dawkinsov gén a zúbožený, vypĺznutý režim wannabe partokratov nahradia gangy bez bielych rukavičiek. Proti gustu žiaden dišputát, samozrejme, a tá povstalecká časť môjho ja sa ešte stále nevie rozhodnúť, čo je lepšie. Tá buržoázne konformistická v tom má, samozrejme, jasno.

Triediaci klobúk sa nezvyčajne dlho nevedel rozhodnúť, či Harryho Pottera zaradí na slizolinskú alebo na chrabromilskú fakultu. Napokon, dajúc na silnú túžbu Harryho srdca, mu doprial Chrabromil. (http://www.youtube.com/watch?v=xQZFWA2KDbw) My si budeme musieť vybrať každý sám za seba.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?