Moja nová kniha sa volá Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii a tu je výpovedný výňatok z nej:
„Presne na tomto mieste sa dostávam k identifikácii podstaty domáceho problému s veľkovýrobnou produkciou ústavných zákonov a tzv. prelamovaním nálezov ústavného súdu ústavnými zákonmi. Podstatou toho problému sú kvalitatívne požiadavky, aké ústava kladie na vznik ústavodarnej generácie: sú rovnaké, ako tie, ktoré si tá prvá generácia ustanovila sama pre seba, a sú hanebne nízke, pretože celá ich kvalita spočíva v kvantite, v čarovnej formulke 90 hlasov. Keď Tolkien píše, že „One Ring to rule them all, One Ring to find them, One Ring to bring them all and in the darkness bind them", vieme si to prispôsobiť na našu tému a dokonca aj na naše doterajšie reálie: "Ninety voices to rule them all and in the darkness bind them." Tak to je, niet v tomto štáte vyššej zverenej moci, než je tá, ktorou disponuje ústavodarca, v minimálnej zostave deväťdesiatich a v maximálnej zostave stopäťdesiatich poslancov.
Takáto primitívna kvantifikácia suverenity ľudu a moci, ktorou ľud disponuje, má niekoľko neblahých následkov. Jedným z tých, ktoré sa dajú pozorovať voľným okom bez ohľadu na počasie, je brutálna fragmentácia základného zákona spoločenstva, roztrieštenie majestátu ústavy pod úroveň, nad ktorou by ešte mohla ašpirovať na nejakú symbolickú hodnotu a intrinzickú dôstojnosť. Za takýchto okolností môže tých ústavotvorných generácií vzniknúť niekoľko za rok, čo je jednak smiešne a jednak nebezpečné, pretože ak spoločenstvu chýba totem a referenčná báza na úrovni pravidiel, nahrádza túto absenciu morálneho a právneho etalónu inou Ur-normou, napríklad v podobe "účel svätí prostriedky", "kto nekradne, okráda svoju rodinu", "urvi, čo sa dá, kým sa dá", "poriadok má prednosť pred slobodou", "strana a klan predovšetkým" a tak podobne.
Tým najzávažnejším dôsledkom ústavnoprávnej omnipotencie 90-ky je však absencia potreby akejkoľvek konzultácie so spoločenstvom ako takým - ak chce ústavodarca zmeniť parametre ktoréhokoľvek prvku formy štátu, môže tak urobiť sám, bez toho, že by do tohto procesu potreboval akokoľvek angažovať živel, ktorý je jednak sebatvorcom a jednak tvorcom pravidiel svojho fungovania, a to fungovania vnútorného, aj navonok. Obmedzenie vzniku ústavotvornej generácie na nájdenie deväťdesiatich poslaneckých hlasov by viedlo ku korporatívnym tendenciám v akejkoľvek komunite, o to viac posilňuje "triednu" povahu straníckeho establišmentu v jurisdikcii, v ktorej sa mnohí príslušníci politickej triedy viac, než čímkoľvek iným javia byť posadnutí rozširovaním svojich výsad a ich urputnou ochranou a ktorých okrem nutkania k seba-zvýhodňovaniu nič necharakterizuje lepšie ako nulová schopnosť odolať hypnotickej sugescii, že funkcia nerovná sa záväzok služby, ale licencovaný prístup k verejným statkom."
Je tam toho podstatne viac, samozrejme. Takže ešte obsah:
II. Téza taxatívnej ústavnej blankety. 11
2.1 Klasifikácia ústavných zákonov. 11
2.2 Rekogničné kritériá právnej normy. 12
2.4 Ústavné predpoklady ústavodarnej pôsobnosti národnej rady. 17
III. Téza materiálneho jadra. 24
3.4 Ústavne konformný výklad. 34
3.5 Supra-zákonodarca ako infra-ústavodarca. 37
4.1 Proti-väčšinový problém súdu. 67
4.2 Proti-menšinový problém parlamentu. 73
1.3 Piatigorsky „opravuje" Šostakoviča. 89
2.1 Rozum proti vôli - empirický exkurz. 93
2.2 Rozum proti vôli - preskriptívne úvahy. 99
2.3 Pohodlie súdnej siene. 102
3.1 Úzkosť z väčšiny 105